Prešov leží v severnej časti Košickej kotliny, na východnom okraji Šarišskej vrchoviny, pri sútoku Torysy a Sekčova. Nadmorská výška okolo 255 m. Tradičný chotár v rozsahu 7118 ha sa rozprestiera v nadm. výške od 233 do 481 m. Na nivách prevládajú nivné pôdy. Na terasách a náplavových kužeľoch sú hnedozemné a degradované černozemné pôdy. Vrchovinu a pahorkatinu pokrývajú hnedozemné, illimerizované aj hnedé lesné pôdy. Priemerná ročná teplota je 8 - 9°C, priemerný ročný úhrn zrážok dosahuje 630 mm. Súčasťou mesta sú bývalé dediny Solivar, Šalgovík a Nižná Šebastová. História Najstaršie ľudské osídlenia na území mesta sú doložené archeologickými nálezmi zo staršej doby kamennej. Územie bolo kontinuálne osídlené aj v dobe bronzovej a rímskej. Archeologický výskum na terasách Torysy odhalil keramiku z 3. až 5. stor., ktorá možno súvisí s najstaršou prítomnosťou Slovanov v Karpatskej kotline. Sídliskové nálezy a keramika dosvedčujú osídlenie od 8. do 12. storočia. Archeologické, historické a jazykovedné poznatky dosvedčujú kontinuitu osídlenia od 3. - 4. storočia. Najstarší písomný doklad o Prešove pochádza z roku 1247. V 11. až 12. storočí sa hlavná sídelná časť nachádzala východne od Torysy, na mieste stredovekej aj terajšej Slovenskej ulice. Na ňu sa vtedy vzťahoval názov Prešov. Súčasťou sídliska bol tamojší kostol, zasvätený svätej Trojici. Uhorskí králi pri začleňovaní priľahlého územia do Uhorského kráľovstva okolo roku 1100 umiestnili vojensko - strážne skupiny juhozápadne od vtedajšieho Prešova. V 15. a 16. storočí malo sídlisko názov v zmysle Maďarská ulica. Dvojnárodnostné slovenské a maďarské zloženie obyvateľstva Prešova spestrili nemecké rodiny koncom 12. alebo začiatkom 13. storočia. Prisťahovali sa zo Spiša a pôvodné sídlisko si vybudovali popri západnom okraji slovenského Prešova a severne od maďarského Prešova. Nemcom vyhovoval najmä tradičný miestny trh. Prvý písomný doklad o Nemcoch v Prešove pochádza z roku 1247. V roku 1428 žilo v meste Prešov okolo 2000 obyvateľov, v roku 1491 vyše 3300, v roku 1551 okolo 4000, v roku 1663 okolo 4700. Prešov sa vyvíjal ako mesto od začiatku 13. storočia, avšak mestské výsady nadobudol najmä vďaka nemeckým prisťahovalcom v roku 1299 od kráľa Ondreja III. Prešovčania nadobudli mestské výsady spoločne s mešťanmi vo Veľkom Šariši a Sabinove. V polovici 14. storočia pri západnom okraji nemeckého sídliska postavili nový kostol, zasvätený sv. Mikulášovi, ktorý sa stal farským kostolom. Mestská škola pôsobila od 14. storočia pri farskom kostole. Mestské hradby si Prešovčania budovali od 14. storočia. Stred mesta tvorilo poloelipsovité námestie obklopené radmi domov štyroch štvrtí. V strede námestia stál farský kostol a prvá mestská radnica. Na južnom okraji námestia bola Maďarská štvrť. Východnú časť mesta tvorila Slovenská ulica, západnú časť Jarková ulica. Vstup do mesta umožňovali brány na južnom okraji, severnom okraji a v strede západnej časti múra. Od prelomu 14. a 15. storočia vznikli predmestia pod južnou bránou a nad severnou bránou. Základom hospodárskeho rozvoja boli remeselníci a obchodníci. Hlavným a najvýnosnejším zamestnaním meštianskych domácností bola remeselná výroba, organizovaná v početných cechoch od 15. storočia. Ojedinelou bola výroba mechanických prakov, liatie diel a zvonov. Obchod sa rozvíjal na juh smerom na Potisie a na sever do Poľska. Najvýnosnejším obchodným artiklom bolo víno vyvážané do Poľska. Od stredoveku sa tu rozvíja literárna a vedecká činnosť, výtvarné umenie, najmä maliarstvo a sochárstvo. Od reformácie v polovici 16. storočia sa mestská škola vyvíjala ako gymnázium s vynikajúcimi učiteľmi. Od roku 1667 pôsobilo evanjelické kolégium, ktoré patrilo k najvýznamnejším školám na Slovensku do začiatku 20. storočia. V bojoch o uhorský trón od roku 1526 sa Prešov pridal k Jánovi Zápoľskému, neskôr prešiel na stranu Ferdinanda Habsburského, za čo ho kráľ odmenil darovaním práva skladu. To však neodvrátilo vojenské obliehania. Ešte väčšie škody postihli Prešov počas protihabsburských povstaní uhorskej šľachty. Tragické následky mala účasť mesta na povstaní Imricha Thökölyho. Po dobytí mesta cisárskym vojskom museli Prešovčania vyplatiť veľkú peňažnú pokutu a zvláštny súd pod vedením generála Antona Caraffu v Prešove v roku 1687 odsúdil a dal popraviť 24 ľudí, všetko evanjelikov. Od polovice 17. storočia sa rozvíja kníhtlačiarstvo. Veľké škody utrpelo mesto počas povstania Františka II. Rákócziho. Tisícky obyvateľov zomrelo počas morovej epidémie v rokoch 1710 - 1711 a počas cholery v roku 1831. Z hospodárskeho úpadku sa mesto postupne zotavovalo, avšak rozvoj už nenadobudol intenzitu z 15. až 1. polovice 17. storočia. V roku 1720 tu žilo okolo 2020 obyvateľov, v roku 1828 tu bolo 969 domov s 8187 obyvateľmi. V 18. storočí bola v prevádzke papiereň, manufaktúra na fajansu. Od 1. polovice 19. storočia sa rozvinul obchod s plátnom aj výroba súkna, octu a cukru. V prevádzke boli tehelňe, kachliareň a od konca 19. storočia aj mestská elektráreň. Od 19. storočia sa Prešovčania uvedomelejšie zapájali do slovenského národného politického života. V marci 1848 sa na slovenskej manifestácií za účasti Ľudovíta Štúra zúčastnilo okolo 5000 ľudí. Od polovice 19. storočia sa rozvíja bankovníctvo. Od 2. polovice 19. storočia pôsobili teologická a právnická akadémia, ktoré mali vysokoškolský charakter. V meste sa pestujú športové aktivity (strelectvo, kolkárstvo, šerm, gymnastika, tenis, atletika a iné). V rámci maďarizačných úsilí koncom 19. storočia vylúčili uvedomelých slovenských študentov zo štúdia na evanjelickom kolégiu. V roku 1900 tu žilo 13098 obyvateľov. Maďarská národná rada v novembri 1918 dala na námestí popraviť 41 vojakov a civilistov, obvinených zo vzbury. V júni 1919 tu bola vyhlásená Slovenská republika rád - prvý pokus o diktatúru proletariátu. Vznikom ČSR sa Prešov stal po Košiciach najvýznamnejším hospodárskym a kultúrnym centrom východného Slovenska. Školstvo bolo zreorganizované, pôsobili gymnáziá, učiteľský ústav, staviteľská škola, učiteľské akadémie. Po Viedenskej arbitráži sa do konca 2. svet. vojny Prešov stal administratívnym centrom celého východného Slovenska. Výraznejší spoločenský, hospodársky a kultúrny rozvoj nastal od polovice 20. storočia. V meste sa rozvíja odevný priemysel, textilný, strojnícky, elektrotechnický, stavebný, potravinársky, polygrafický, energetický priemysel, doprava a služby obyvateľstvu. Od polovice 20. storočia pribudli stredné školy, zamerané na lesníctvo, dopravu, elektrotechniku, spoločné stravovanie a iné, najmä však vysokoškolské fakulty v odbore učiteľstvo v rámci Univerzity P. J. Šafárika. V 2. polovici 20. storočia bol najrozšírenejší a najúspešnejší futbal, hádzaná, volejbal, basketbal, plávanie, vodné polo, cyklistika, turistika, lyžovanie a iné športy. V roku 1970 tu žilo 43433 obyvateľov. Severovýchodný okraj Prešova tvorí miestna časť Nižná Šebastová. Archeologické nálezy svedčia o slovenskom sídlisku v 12. storočí. Najstaršia priama písomná správa o Nižnej Šebastovej pochádza z roku 1315. Bola majetkovou súčasťou hradného panstva Šebeš. V roku 1600 bolo v sídlisku 24 poddanských domov, kaštieľ a majerské budovy s mlynom, ev. a. v. kostol, fara a škola. Od 2. polovice 17. storočia tu jestvoval kláštor františkánov. V rokoch 1715 až 1720 tu postupne hospodárilo 4 až 17 poddanských domácností, v roku 1828 tu bolo 158 domov s 1003 obyvateľmi, v roku 1900 tu žilo 850, v roku 1970 2088 obyvateľov. Kostol pochádza z roku 1634. V opravenom kláštore sa nachádza Štátny archív Prešov. Kaštieľ pochádza z 1. polovice 17. storočia. Juhovýchodný okraj mesta tvorí miestna časť Solivar. Sídliskovým základom Solivaru bola slovenská dedina Soľ, pri ktorej okolo roku 1100 vznikla maďarská dedina Šóvár a v 2. polovici 16. storočia Soľná Baňa. O soľanskom hradisku vznikol písomný doklad okolo roku 1200. Najstarší písomný doklad o dedinách Soľ a Šóvár pochádza z roku 1288. Patrili miestnym šľachticom. V oboch boli farské kostoly. Z miestnych zdrojov slanej vody sa oddávna odparovaním získava soľ. Od 2. polovice 16. do polovice 18. storočia dolovali soľné zvány v šachtách banským spôsobom. Po zaplavení baní podzemnou vodou sa začalo s unikátnou ťažbou a spracovaním soľanky. Vtedy vzniklo sídlisko Soľná Baňa, neskôr aj Šváby. Závod Solivary je jediným výrobcom soli na Slovensku. Rím. kat. kostol zo začiatku 15. storočia, stavebné úpravy v 18. a 20. storočí. Na vršku Hrádok rim. kat. kostol, obnovený v 18. storočí. Ďalší kostol pochádza z roku 1826. Komplex budov (gápeľ, četerňa, sklad soli, solivar a klopačka) pochádza zo 17. storočia.