Kostoly a úrady – Katolícky kostol sv. Ladislava


Inštitúcia:
Rímsko-katolícka farnosť


Farnosť sv. Ladislava Historický pohľad Necpaly boli samostatnou farnosťou pravdepodobne od 13.-teho storočia, keď bol postavený kostol sv. Ladislava. Necpalská farnosť zahrňovala aj okolité obce Belá - Dulice, Blatnica, Ďanová, Folkušová, Sebeslavce. Do farnosti okrem farskeho kostola patrili ešte filiálne kostoly v Belej (Božieho Tela z 13. storočia) a Sebeslavciach (sv. Ondreja). V období od 70. rokov 20. storočia bola farnosť neobsadená a bola spravovaná z farnosti Turčiansky Peter. V prvej polovici 90.-tych rokov bola farnosť sv. Ladislava zrušená a obce Necpaly a Belá-Dulice pripojená k farnosti v Turčianskom Petri, Blatnica (aj s kostolom sv. Ondreja v Sebeslavciach) bola pričlenená k farnosti v Mošovciach a Ďanová k farnosti Valča. Zrušenie farnosti je pochopiteľné, keďže napr. v roku 1971 bolo v Necpaloch len 183 a v Belej len 190 obyvateľov katolíckeho vyznania. Väčšina obyvateľov Necpál, podobne ako väčšina Turca, sú príslušníkmi Evanjelickej cirkvi Augsburgského vyznania. Napriek tomu, pre mnohých v Necpaloch to bola veľmi ťažká správa. V súčasnosti sú Necpaly súčasťou farnosti Turčiansky Peter, spolu s obcami Belá-Dulice, Bystrička, Folkušová, Košťany nad Turcom, Trebostovo, Trnovo a Žabokreky. Z kňazov pôsobiach v Necpaloch je potrebné spomenúť Rudolfa Baláža, ktorý pôsobil v Necpaloch až do svojho menovania a vysvätenia na banskobystrického biskupa v roku 1990. Za jeho pôsobenia bola vykonaná posledná generálna oprava kostola. Táto oprava, ako aj opravy kostolov v Belej a Turčianskom, Petre boli čiastočne hradené aj výnosom z predaja farskej budovy v Necpaloch a veľkej časti záhrady. -------------------------------------------------------------------------------- Zoznam kňazov pôsobiacich v Necpaloch Peter 1360 Juraj 1515 Mikuláš 1559 Michal 1560 Vaškovič Adam 1677 Jurczek Vojtech 1678 po ňom bola farnosť spravovaná z Belej Balašovič Ján 1711 Tomko Ján 1741 Köszeghy Anton 1743 Finko Ignác 1744 Bernolák Anton 1749 Brankovič Pavel 1750 Palček Ján 1751 Znambekréthy Tomáš 1752 Čelko Jozef 1769 Fogt Jozef 1803 Mayaer Jakub 1807 Černák Andrej 1821 Kiosko Rudolf 1833 Halabuk Ján 1834 František Nágel 1844 Alojz Riedl 1872 Juraj Kováčik 1883 Ferdinand Lábay, SF 1895 (1885) Ján Komora 1895 Pavel Koleštík, SF 1903 Stanislav Kianička 1903 Jur Koza Matejov 1914 Pavel Kolštík 1922 Vincent Tomeček 1927-1939 farár Necpaly Vojtech Szójózsej, SF 1939 Andrej Sojčák 1939 Martin Láclavík 1942-1953 farár Necpaly Jozef Šimičák 1952?-? Anton Šimunek 1957?-? Matej Zaťko 1959 Pavol Lang 1962-1971 farár Turčiansky Peter Anton Miartuš 1971 správca farnosti Turčiansky Peter Ján Ďurica, SJ 1973-1977 správca farnosti Necpaly so sídlom v Príbovciach Jozef Nociar 1977 pomocný duchovný Príbovce Ján Vaňo 1978-1982 správca farnosti Turčiansky Peter Rudolf Baláž 1982-1990 správca farnosti Turčiansky Peter Cyril Adam 1990-1991 správca farnosti Turčiansky Peter Gabriel Brendza 1991-1994 farár Turčiansky Peter Pavel Michalovič 1994- farár Turčiansky Peter Gotické maľby v kostole sv. Ladislava Nasledovný text, ako aj časť fotografií, je prevzatý z publikácie: V. Dvořáková, J. Krása, K. Stejskal: Stredoveká nástenná maľba na Slovensku Odeon, Tatran 1978 Južná stena Najvzácnejšou pamiatkou kostola sú nástenné fresky. Ich existenciu zistil roku 1910 P. Kern, ktorý urobil ich akvarelové kópie; dnes sú v archíve MOB v Budapešti. Ako svoju prvú prácu na stredovekých maľbách potom Kern v rokoch 1910 a 1912 necpalské maľby čiastočne odkryl a konzervoval. V tejto fáze sa s nimi zoznámil K. Divald, ktorý sa zmieňuje o ich príbuznosti s maľbami v Žehre. J. Hofman maľby časove zaradil do 14. storočia, D. Radocsay ich iba všeobecne zaregistroval v katalógu. Na ich súvislosť s maliarom čerínskych malieb upozornila V. Dvořáková. Hlavy prorokov Ani pri kopírovaní, ani pri reštaurovaní nepostupoval Kern vonkoncom citlivo. Na maľbách triumfálneho oblúka, ktoré sa inak zachovali našťastie v nedotknutom stave, zostali jasné stopy jeho kosoštvorcovej siete. Umývaním a premaľovaním sa zničila ostrá kresbovosť aj chromatika malieb v presbytériu, takže sú takmer neviditeľné, a doplnili ich ornamentikou. Južná stena Na klenbe presbytéria sa nachádzajú symboly evanjelistov a štyroch cirkevných otcov (Ambróza, Augustína, Hieronyma a Gregora). Tieto boli ale s výnimkou jednej zatreté pri poslednej generálnej oprave. Na vnútornom líci triumfálneho oblúka sa nachádza deväť hláv prorokov, z nich sú ale odkryté len dve. Na východnej stene presbytéria sú výjavy Judášov bozk a Kristus pred Pilátom, na severnej stene epické Ukrižovanie s Máriou v skupine žien, so sv. Longínom, prebodávajúcim Kristov bok, so sv. Jánom a Stefatonom, a na južnej Bičovanie, Korunovanie tŕním a Nanebevstúpenie. Omnoho zachovalejšie sú fresky, ktoré sa pri prestavbe stropu dostali do priestorov povaly. Gotické maľby v kostole sv. Ladislava v priestore povaly Nasledovný text, ako aj časť fotografií, je prevzatý z publikácie: V. Dvořáková, J. Krása, K. Stejskal: Stredoveká nástenná maľba na Slovensku Odeon, Tatran 1978 Anjel Z malieb na triumfálnom oblúku, ťažko prístupných pod hradami povalového priestoru, sa zachoval vpravo fragment Piety s dvoma anjelmi a na susednej južnej stene hlava biskupa; vľavo zasa nástenný epitaf s postavami Štyroch svätíc a napokon na severnej stene niekoľko fragmentov ladislavovskej legendy. Maľby v povalovom priestore sa zachovali v takom dobrom stave - aj s konečnou farebnou vrstvou, s lazúrovým nánosom zelených, azúrových a okrových tónov - že ich sloh sa dá ľahko určiť. Majú detailnú grafickú kresbu s tieňovaním vyznačeným šrafovaním. Plastická modelácia inkarnátov, hrdzavo škvrnitá srsť koní a maliarsky podané, pastelovo jemné ružovofialové anjelské krídla zaujímavo kontrastujú s ostrou kresbovosťou podania a s plastickým reliéfom pozlátených nimbov, čo všetko sú znaky známe už z malieb v Čeríne. Rozdiely medzi oboma prácami možno vysvetliť vzťahom žiaka k majstrovi. Necpalská Pieta je variantom čerínskej, ibaže je poznačená ešte duchom ranogotickej lineárnej tradície; typy anjelov s oválnym obrysom tvárí a s účesmi v tvare venca zloženého z malých paralelných kučierok (známeho u nás iba pri sv. Jurajovi na jazdeckom súsoší z druhého nádvoria pražského hradu), sú veľmi príbuzné. Zhodné je aj zvýraznenie mohutnosti postáv s nepomerne ťažkými hlavami, zdôraznená monumentálna plastickosť objemov, expresívna výrečnosť tvárí dosiahnutá pomocou ostrej kresby, zdôrazňujúcej vrásky zvrašteného obočia, očných mihalníc a napuchnutých perí s trpko stiahnutými kútikmi. Farebná koncepcia necpalského maliara sa líši od koncepcie čerínskeho maliara tým, že narába zásadne s kontrastnejšími zostavami teplých a studených tónov: je to zmena harmonickej talianskej škály smerom ku gotickej abstraktnejšej aprioristickej farebnosti. Kompozičný typ votívneho obrazu so štyrmi mondénnymi útlymi sväticami je v oboch prípadoch rovnaký. Na rozdiel od Čerínskych malieb je esovité prehnutie postáv v páse výraznejšie, tvar je plošnejšíe a kresbovejšie chápaný, spolu s plastickými hodnotami sa vytráca aj vysoká formálna kultúra. Modelácia tvárí je jednoduchšia, prísnejšia, kresbovejšía, drapéria stratila svoju prekypujúcu hojnosť a plastickosť. Tendencia k abstrahujúcej a kresbovej štylizácii je na počiatku 15. storočia širším procesom; ukazujú to nielen príklady maľby na Slovensku (napríklad votívny obraz v Želiezovciach), ale aj zo severného Talianska a susedných zaalpských oblastí. Necpalská ladislavovská legenda pravdepodobne zaberala celú šírku severnej steny, ale zachovalo sa z nej iba niekoľko fragmentov, z ktorých najjasnejšia je bitka s kumánskou jazdou. Stiesnenosť oboch jazdeckých oddielov na jedinom plošnom pláne je priveľká, a tak je zápas podaný iba v náznakoch. Je to divý zmätok jazdcov zhrozene spínajúcich ruky a padajúcich z koni pod údermi uhorských mečov. Ohyzdné tváre so zveličené mongolskými črtami majú groteskne rozpleštené nosy, zajačie pysky, hrôzou vygúlené oči či iné expresívne deformácie tvárí, prevzaté v podstate od typov zatratencov čerínskeho Posledného súdu. Orientálny ráz dodávajú hlavám biele okrúhle čiapky - turbany s vejúcimí koncami. Zvyšky teplej farebnej plastickej modelácie tvárí všade sprevádza kresba, farba nadobudla akvarelovú priesvitnosť, ktorá už rozhodne nie je talianska. Popri zlatých okroch, sieňach á urnbrách sa tu vo zvýšenej miere ozýva malachitová zelená miestneho pôvodu (dokonca aj na nimboch niektorých postáv), blízka ostrosti svinibrodskej zelenej, tak nápadne použitej aj v Ludrovej, a jednostaj prezrádzajúca poseverčenie talianskej škály. Kresba je síce neobratná, drsná, skicovitá, ale svieža a dynamická. Trhané, ostro lámané línie vytvárajú tvary skalnatého terénu s vejárovito rozloženými korunami stromov a spájajú výjav jednotným, dekoratívne lineárnym rytmom. Takto neumelo, slobodnou improvizáciou usiluje sa vidiecky maliar prekonať stáročné formálne konvencie, ktoré sú cudzie jeho primitívnemu expresívnemu cíteniu. Podobné slohové zoskupenie, čiže prenikanie severotalianskej štruktúry do štruktúry gotickej vo vidieckych maľbách okolo roku 1400 si všimol vo svojej práci B. Fučić, jednak na Istrii (Gologorica) a jednak pri objektoch Pangerč Grm a Žiganja Vas pri Tržici v Slovinsku. Sloh necpalských malieb bol už natoľko zjednodušený, že sa v slovenskom prostredí mohol rozvíjať hneď dvoma smermi. Jedným bola cesta postupujúcej gotizácie talianskeho základu, ako to vidíme na maľbe vo farskom kostole v nedalekom Martine. Zdá sa, že to bol práve vplyv mestského kolonizačného prostredia, ktorý urýchľoval túto premenu a vytváral tak predpoklady pre vznik dalšej teritoriálne vymedzenej lokálnej domácej školy. Ďalšie pokračovanie našiel sloh necpalského majstra aj v Zolnej pri Zvolene, ako to prezrádza najmä výjav Snímania z kríža, kde typy Madony a sv. Jána sú identické s postavami na necpalskej kompozícii Ukrižovania. Iba odlišnosť byzantskej ikonografickej predlohy christologického cyklu v Zolnej spôsobuje, že tieto spoločné slohové črty nie sú jasné na prvý pohlad. Literatúra Divald K., Túróc vármegyei kutatások, Múzeumi és kônyv-tári Értesító; Hofman J., Staré umení na Slovensku, Praha 1930; Radocsay D., A kozépkori..., 1954; K novým objavom stredovekých nástenných malieb na Slovensku, Výtvarný život, roč. 3, 1958, č. 7; A magyarországi mú-vészet tôrténete I, Budapest 1964, III. vyd. (s mnohými omylmi); Dvofáková V., Italisierende Strômungen..., 1965; Fučič B., Srednjevjekovno..., 1964. V. D. .

Galéria


Pridal: Johanna

Pridal: Johanna

Pridal: Johanna

Pridal: Johanna

Pridal: Johanna

Pridal: Johanna

Pridal: Johanna

Pridal: Johanna

Pridal: Johanna

Pridal: Johanna

Pridal: Johanna