Kostoly a úrady – Kastiel Bardonovo


Adresa:
bardonovo 124, 94149 Bardonovo

E-mail:
oubaracka@nextra.sk

Kontaktná osoba:
Ing. Edita Bakova


Prvá písomná zmienka o obci sa datuje od roku 1269, kedy sa spomína pod názvom Baracha. Lokalita obce bola osídlená už dávno pred týmto obdobím, a to na sklonku mladšej doby kamennej, ktorá tu zanechala svoje stopy . Archeologické nálezy sú dôkazom toho, že sa tu v mladšej dobe bronzovej zdržiavali prví osídlenci v tomto kraji. Meno obce je spomínané i v zozname výbercov pápežských desiatkov ako Barakcha. S tým istým názvom sa stretávame aj v listine ostrihomskej kapituly z roku 1298. V roku 1291 získali silnejší, po prípade vážnejší obyvatelia majetok a osídlenci ich nazvali zemepánmi. Spomínajú sa zemania, ktorí si osvojili časti chotára Vinice, Čerešňovú, Malú Bešu, Anos a Barak. V roku 1395 zemepán Barakchai Ján daroval svoju časť Malú Barakchu opátstvu kláštora v Hronskom Beňadiku, ktoré sa stalo podielnikom v chotári obce. V ďalších rokoch sa menili panstvá. Počas celého stredoveku bola oblasť juhozápadného Slovenska teda i naša obec vo vojnových časoch vystavená náporom cudzích vojsk. Najväčšiu ťarchu bojov nieslo poddanské obyvateľstvo v širokom okolí. Turecké nebezpečenstvo v Uhorsku postupne narástlo a v roku 1530 sa uskutočnila prvá turecká výprava proti Habsburgovcom, ktorá ničivými dôsledkami postihla územie dnešného okresu Nové Zámky. Pokojný život Baračanom narušil v polovici 16. storočia ďalšie turecké výboje tiahnuce sa hornožitavským údolím. Tieto turecké výboje už v roku 1531 postihli Malú Baracsku, kedy bola obec vypálená, vtedy patriaca opátstvu v Hronskom Beňadiku. podľa záznamov zostal iba jeden občan. Celá Malá Baracska ostala spustnutá až do roku 1534 kedy sa tu usadili nový osadníci. V roku 1553 obsadili bezbranné obce znovu Turci. Vynútili si od poddaných t.z.v. daň z hlavy \"tolhov\". Túto daň im platili obyvatelia siedmich domov, čo znamená že Turci brali približne od 30-tich obyvateľov obce daň z hlavy. V rokoch 1570 až 1576 bolo takto zdanených už 12 domov čo znamená, približne 60 osôb. V sumárnom lénnom deftere sa spomína dvadsaťtisícový výnos z obce. Turci boli dňa 26.augusta 1663 konečne natrvalo porazení pri Veľkých Vozokanoch, ale zostali v blízkosti oslobodených obcí. Začiatkom roku 1683 sa Turecká armáda vydala do boja proti Habsburgovcom. Habsburgovcom sa podarilo zmobilizovať svoje vojsko i za účasti poľských vojakov kráľa Jána Sobieskeho poraziť turecké vojská. Víťazné cisárske a kráľovské vojská postupovali cez juhozápadné Slovensko s cieľom dobiť Ostrihom. Turecké vojny zanechali juhozápadné Slovensko značne spustošené, takmer nebolo obce, ktorá by nebola postihnutá dôsledkami častých vojnových stretnutí. Úplne spustošená zostala z okolia obce Trávnica. V roku 1720 bola taktiež znovu opustená Malá Baracska. Chotár prevzali sedliaci do obrábania a v rokoch 1730 až 1746 sa spomína v obci mlyn. V roku 1837 vznikli dve silné panstvá. Prvé panstvo patrilo pánovi Ermádimu, ktorí nechal postaviť rímskokatolícky kostol a hrobku pod kostolom kde je aj pochovaný. Postupom času sa vymenilo na tomto panstve veľa majiteľov ako napr. Ambro po ňom Bánik ,neskoršie Simko Simonyi. Po ňom bol Knapp a Missak. Druhé panstvo bolo Žigmunda Kelecsényiho, ktorý bol starý mládenec. Po jeho smrti sa stala majiteľom Rafael Kelecsényi, ktorý panstvo rozšíril kúpou susedných zemí. Po ňom bola majiteľkou jeho dcéra Irena Kelecsényiová, ktorá sa vydala za grófa Emila Mirbacha. Obidve panstvá zjednotil už Rafael Kelecsényi. Marcové zákony v roku 1848 oslobodili urbarialných poddaných od feudálnych povinností. Umožnili prechod ku kapitalistickému spôsobu hospodárstva, ale na dedinách pretrvalo množstvo feudálnych prežitkov. Ľud síce prijal revolúciu s nadšením, ale umiernenosť reforiem vládnucich kruhov zapríčinili, že pôvodne jednotný revolučný front sa rozpadol podľa etnickej príslušnosti a územie sa rozdelilo na maďarské a slovenské krídlo. Revolúcia však zmenila život poddaných ktorých sa zbavili feudálnej vrchnosti a umožnila im na vidieku zobrať si do prenájmu pôdu na ktorej kedysi pracovali. Urbárny patent z roku 1853 tento stav plne kodifikoval a pripravil právny podklad na komasáciu pôdy. I v našej obci sa rozrástlo súkromné roľníctvo tzv. gazdovci, ako Pompos Viktor súkromný roľník od roku 1883, Hoffer Sándor hospodáril na vlastnom majetku, Pücsök Ferencz súkromný roľník od roku 1898. V tomto období ešte chotár obce väčšiu časť pokrývali lesy až po Dolný Pial, Bešu a Lót\"Velké Lovce\". Lenže lesy na rovine sú z poľnohospodárskeho hľadiska nevýnosné a tak boli lesy postupne vyrúbané. Zachovali sa len urbárske lesy, a lesy patriace rodine Szabovej, grófke Mirbach Kelecsényiové a kúsok lesa pri viniciach. Už v tomto období má obec svoje osídlené časti pomenované ako Haďov, Gurďal. Cez obec prechádza cesta od Pozby smerom na Dolný Pial, ktorá však bola vo veľmi zlom stave. Cesta je málo štrková, takže za daždivých jarných a jesenných dní je ťažké sa s povozom dostať do obce. Do roku 1883 parila obec do tekovskej župy okres Levice a so zriadením veľžúp do veľžupy XVI. nitrianskej. Od roku 1883 patrila obec administratívne i súdne do okresu Vráble a do nitrianskej veľžupy.

Galéria