Kostoly a úrady – Farský kostol povýšenia sv.Kríža Kristovho v Hnilčíku


Adresa:
Hnilčík 38, 053 32 Hnilčík

Tel.:
053 / 449 41 03

Mobil:
053 / 449 41 03

Fax:
053 / 449 41 03

E-mail:
hnilcik@stonline.sk

Web:

Kontaktná osoba:
Vladimír Fabian

Otváracie hodiny:
Pondelok:7.00-15.30
Utorok:7.00-15.30
Streda:7.00-15.30
Štvrtok:7.00-15.30
Piatok:7.00-15.30




Farský kostol povýšenia sv.Kríža Kristovho Plán sa podarilo uskutočniť až roku 1792. Vtedy z rozhodnutia uhorského kráľa bol postavený prvý kostolík. Stavba bola miestnym okolnostiam primeraná – kostolík bol vystavený z dreva. To nebolo na ujmu duchovného života, hlavná vec, že bol kostolík, ktorý pospájal všetkých v jeden celok. Stavba bola dosť priestranná a postačila pre tých veriacich, ktorí v tejto dobe boli tu usadení. Či už aj pred týmto rokom bol nejaký kostolík alebo aspoň kaplnka, nieto žiadnej písomnej stopy a žiadnej pamiatky, ktorý by sa bola zachovala v ústnom podaní ľudu. Kostol bol zasvätený Povýšeniu sv. Kríža Kristovho a sviatok farnosti bol ustanovený na 14. septembra každoročne. V drevenom kostolíku nachádzal sa jediný oltár znázorňujúci moment povýšenia sv. Kríža. Kostol mal pomerne dosť malú drevenú vežičku pre zvon. Pozdejšie bol na nej umiestnený zvon asi 40 kg ťažký, bez každého nápisu a ozdoby, iba na prostriedku nachádzal sa šľachtický erb a nad ním rok 1767, pravdepodobne rok, kedy bol uliaty. Zvon kúpili tunajší farníci z markušovského kostola roku 1795. Je ľahko možné, že erb je rodinným znakom niektorého odvetvia veľkej rodiny Mariássovcov, keďže oni mali zadávna v týchto horách veľké práva. Zvon i dnes ešte nachádza sa na veži kostola, lenže Obecná strana podnes sa menuje Mariássovská. Pri frontových akciách v roku 1945, keď na veži malo ruské vojsko svoje palebné postavenie proti zákopom, bol zhodený zo svojho pôvodného miesta a dopadom pukol. Kostol mimoriadnych cenností nemal. Bol vyzdobený celkom jednoducho a mal iba tie najnutnejšie liturgické potrebnosti. K jeho skromnému inventáru až roku 1818 pribúda strieborný kalich s paténou ako dar Doroty Šaligovej, keďže starý medený kalich a paténa bez pozlatenia pre liturgické ciele bol dosť nevhodný. /okysličenie medzi/. Keďže v roku 1832 spisuje sa nová Kanonická vizitácia, vtedajší hnilčícky duchovný Andrej Dužek spomína v nej, že kostolík nachádza sa v biednom stave, majúc prízemné brvná úplne prehnité, vo vnútri že je veľmi tmavý, čo ešte zvyšuje oblačnosť v tých krajoch dosť príznačnú, kedy je veľmi ťažko prístupný bohoslužbám. I zimné obdobie má svoj vplyv na kostolík, lebo cez škáry medzi brvnami ostré vetriská nanosia celé záveje snehu do kostolíka. Prvotné zakrytie kostola bolo tiež drevené, šindľové. Roky nemilosrdne prebehujú nad drevených kostolíkom a každý z nich zanecháva na ňom poznateľnú stopu. Najmä tvrdé zimné víchrice a jarné odmäky s jesennými pľúšťami. No on jednako spokojne prijíma prichádzajúcich farníkov, aby ich obohatil mnohými milosťami, vyžarujúcimi zo živého Boha v bielej Hostii vo svätostánku. Čas volá po zdokonalení – po čestnom a novom stánku božom. Nový kostol je naliehavo potrebný. A to nielen preto, že starý je napoly zničený, ale najmä pre počet obyvateľov, ktorý sa z roka na rok začal zväčšovať. Konečne svitá rok 1882. Skoro celé jedno storočie krčí sa v doline medzi vrchmi tunajší obyvateľ a zanáša svoje životné ťarchy do starého dreveného kostolíka „starcov“ kým sa usmeje priazeň uhorského kráľa na požiadavky farníkov a rozhodne sa pre novú stavbu kostola. Po predbežných prácach konečne 9, júla 1882 za účinkovania tunajšieho duchovného Andreja Kovácsa začínajú sa kopať základy pre budúci nový kostol hnilčíckych baníkov. O priebehu stavby Domáca kronika nám zachovala tieto podrobnosti: Ministerstvo financií v Budapešti 14. augusta 1879 poverilo svojím prípisom č. 35726 spišské kráľovstvo staviteľské družstvo, aby vyhotovilo plány pre stavbu kostola na Hnilčíku. Práca trvala skoro dva roky, kým konečne spomínané ministerstvo roku 1881 schválilo predložené plány pod č. 48487 a povolilo, aby na stavbu použilo sa 9500,- zlatých z pokladnice ministerstva. Po týchto predbežných prácach bol vypísaný súbeh. Na vypísaný súbeh roku 1882 prichádzajú iba dve ponuky. Po vypršaní termínu otvoria sa obálka a tu zistilo sa, že jedným z podnikateľov, hlásiacich sa k prevedeniu výstavby kostola je firma Adolf Spiegel a Arnold Steiner z Dolného Kubína, druhý však Andrej Róth zo Spišskej Novej Vsi. Keďže firma Spiegel – Steiner bola neznáma, výstavbu kostola zadali známejšej firme Andreja Rótha zo Spišskej Novej Vsi. A tak 15. mája 1882 uzavrie sa zmluva medzi uhorským ministerstvom financií a Andrejom Róthom (č. 27.039). Ako dominujúca podmienka zmluvy je, že stavba kostola musí byť dokončená za 17 mesiacov, čiže do septembra 1883 roku. Drevený kostolík bol odsúdený na zborenie. Prv však než sa započalo s jeho odstránením miestny duchovný odbavil sv. omšu, po ktorej usilovné ruky dali sa do práce, aby postupom času vyčarili nové dielo, pamätník, ktorý v budúcnosti bude musieť prekonať mnoho – mnoho ťažkých navštívení. Posledná sv. omša v starom drevenom kostolíku odbavovala sa za neb. Jána Gajana, syna Andreja Gajana z osady Hnilčík č. d. 61, ktorého krátko po polnoci na 5. júna 1882 zavraždil Štefan Jurčák, syn Jána Jurčáka svojho soka Jána Gajana ovalil kolom tak nešťastne, že na mieste ostal ležať mŕtvy. Od 13. júna tohože roku (3. nedeľa po Duchu svätom) bohoslužby začínajú sa odbavovať v súkromnom dome Andreja Servatku ( č.d. 15.). Miestnosť, v ktorej sa odbavovali bohoslužby vysvätil Pavol Still farár levočsky a prvú sv. omšu celebroval v novom prostredí miestny duchovný Andrej Kovács. Hneď na druhý deň bolo prvé rekviem za Máriu Kleinovú, manželku Andreja Kleina (č. d. 60). Zdá sa však, že bohoslužby neodbavovali sa dlho v dome Andreja Servatku, lebo Krónika fary na Hnilčíku doslovne uvádza toto: „Keď však Andriš Szervátka, majiteľ domu, v ktorom sa bohoslužby božie od 15-ho junia 1882-ho roku až do 14-ho decembra 1883 odbavovali, z krčmy Hotár menovaný do svojeho domu voješ chcel, aby tám od Nového roku 1884 zase krčmáril bola nám izba Jozefa Szervátka pod číslom 16. dňa 12-ho decembra zase kroz výs. Dôstojného pána Pavla Still, prépošta, dekana a farára levočského v prítomnosti vd.p. Andreja Kovácsa správcu fary tunajšej, velebn. P. Rudolfa Greschik kaplána levočského, Jána Kovalcsika, učiteľa tunajšieho a školských dietok vysvätená a ku prozatinnému odbavovaniu služieb božích odovzdaná, v ktorej sa dňa 15-ho Decembra 1883 prvá sv. Omša – Roráty – odbavovala.“ Bohoslužby teda podľa toho svedectva prechádzajú z domu Andreja Servatku do doma Jána Servatku. Mesto Spišská Nová Ves svoju povinnosť, ktorá pozostávala zo 132 dní ručnej práce pri výstavbe kostola vymení hotovosťou 9394 zlatých. 12. júla 1882 odovzdá sa písomné poverenie a tým aj oprávnenie k stavbe podnikateľovi Andrejovi Róthovi zo Spišskej Novej Vsi. Na stavbu dozerať je poverený Július Keppler, inžinier spišského stavebného družstva. Zakrátko potom, 29. augusta 1882, za prítomnosti hostí tak zo strany štátnej ako i cirkevnej položí sa základný kameň, do ktorého je umiestená zakladajúca listina v reči slovenskej a maďarskej ako i peniaze vtedy platné. Zakladajúca listina je doslovne toho znenia: „ Na večitú památku! Touto listinou sa na večitú památku zaznačuje, že kostol v obci Kis Hnilecz roku 1792-ho z dreva vybudovaný, keď sa k pádu klonil dňa 12-ho a 13-ho Junia 1882 zrútený prišiel. Na vystavenie prítomného kostola vysoké kráľ. Uhorské Ministerium, za panovania Jeho Veličenstva Fraňa Jozefa I. a apoštolského kráľa uhorského 9500 zlatich rak. čísla roku 1881 pod Krom 48467 venovalo, ktorý kroz blah. pána Andreja Róth mladšieho Baumeistra z Novej Vsi (Igló) pod dozorstvom blah. pána Julia Keppler kr. inžiníra vystavený je. Základy sa dňa 9-ho Julia 1882 v 6-tu nedeľu po Duchu svätom kroz vysoko dôst. Pána Henrika Jurkovics, opáta Sv. Henrika a farára z Novej Vsi, Igló pri assistencii veľ. P. Jozefa Lauf farára z Hagendruzsla (Merény), Ondreja Kovács, administratora fary tunajšej a Andreja Trunik, chovanca semenišťa spišského z Novej Vsi, Igló, v prítomnosti Jána Kovalcsíka, učiteľa tunajšieho, Jozefa Farkas, učiteľa z Bindtu a Imricha Czibuľa, učiteľa z Tepličsky so slávnou procesiou pri hlu čnom strieľaní z mažárov v prítomnosti množstva ľudu veriaceho slávnostné vysviacali. Dáno v Malom Hnilčíku dňa 29-ho Augusta 1882.“ Stavba rýchle pokračovala. Ale keď od 12. novembra 1882 zavládli tuhé mrazy, prácu bolo nutné zastaviť, aby všetko úsilie nevyšlo navnivoč. Do tej doby dokončila sa stavba hlavných múrov a múry veže až po oblúkové záhyby klenby. Kostol mal pôvodne mať len jedny dvere. Preto zjari roku 1883 poprosil Andrej Kovács svojím prípisom č. 902 spišský stavebný úrad, aby sa spravili i druhé dvere, keďže jedny stačiť nemôžu a pre tak verejnú budovu ako je práve kostol jedny dvere sú jednak primalé a jednak primálo. Keďže táto požiadavka ukázala sa byť naozaj opodstatnená a odôvodnená urobili sa ešte druhé dvere a to tak, že na južnej stene namiesto plánovaného veľkého obloka umiestnili sa dvere a nad nimi ostal zbytok oblúku z chystaného okna. V tomto rozhodnutí nastala i zmena1 ohľadom pokrytia podlahy, takže miesto vakovky bolo rozhodnutí pokryť ju vrstvou betónu, čo sa skutočne i previedlo. Príjemná jar roku 1883 vyvábi pracovníkov na stavbe. S prácou sa započne 16. mája 1883 v deň sv. Jána Nepomuckého. Do 11. júla tohože roku práca natoľko pokročila, že hlavné múry už boli dohotovené a ďalší dozor úradného dozorcu, inžiniera Júliusa Kepplera nebol potrebný. Inžinier Július Kepplet vráti sa do svojho úradu a ďalší dozor preberá inžinier mesta Spišská Nová Ves. Keď sa zmluvne stanovený termín pre dokončenie stavby priblížil, spozorovalo sa, že k dostaveniu kostola ešte veľa chybuje. Aby sa predišlo nepríjemnostiam, podnikateľ Andrej Róth obracia sa na Ministerstvo financií v Budapešti, aby mu termín predĺžilo, Ministerstvo jeho žiadosti vyhovie. Rok 1884 prináša do výstavby nemilé prekvapenie. Hneď z jari sa spozorovalo, že veža sa vyklonila zo svojej polohy. Musela byť zborená do základov. Zrúcanie veže stretlo sa s mnohými ťažkosťami, takže práca pretiahla sa až do júla toho samého roku. To súčasne zavinilo, že podnikateľ ani pri predĺžení termínu nemohol stavbu kostola dokončiť. Znova sa obracia na Ministerstvo financií v Budapešti a po druhý raz žiada predĺžiť termín potrebný na dokončenie stavby kostola. Ministerstvo financií berúc do ohľadu miestne pomery poskytuje posledné predĺženie do 1. júla 1885 a súčasne povolí zväčšiť zakristiu, zamrežovanie okna v zakristii a stavbu oltára z kameňa. Presne 30. júna 1885 bola stavba kostola dokončená. Vysvitá to z farského archívu. Vtedajší duchovný Andrej Kovács požiadať totiž úradným prípisom kráľovské finančné riaditeľstvo v Košiciach, aby prišlo stavbu prácu prevziať a stavbu zkolaudovať, k čomu dôjde až 17. augusta roku 1885. V ten deň prichádza na Hnilčík deputácia, aby stavbu prevzala. Za štátnu správu je prítomný inžinier Andrej Glevitzký, za mesto Sp. Nová Ves inž. Jozef Havlovek a za duchovnú správu Andrej Kovács miestny duchovný a veľa iných osobností. Náklad na stavbu vyžiadal si obnosu 10.099 zlatých a 66 korún. Kostol bol slávnostne vysvätený dr. Jánom Beerwaldským, okresným dekanom a farárom odorinským. Patrónom kostola ako i fary bola Kráľovská výsosť uhorská, po prevrate roku 1918 padla táto povinnosť do kompetencie Ministerstva školstva a osvety v Prahe, podobne tomu bolo i za Slovenskej republiky /1939-1945/, teraz však priamy dozor a povinnosť spojená s udržiavaním patronátnou budovou na Hnilčíku prešlo do právomoci Povereníctva školstva a odvety v Bratislave. Na veži bol len jeden zvon, ktorý farníci kúpili z kostola markušovského a ktorý má na stene šľachtický erb a rok 1767. Ten však stačiť nemohol. Po čase k tomu pristupuje druhý, väčší, zadovážený z darov dobrodincov (1889). Je to zvon Štefan, ktorý okrem ovrubovej čipkovej ozdoby má tento nápis:“ In memoriam divi Stefhani regis Hungarias. Procurata piis oblatis benefactorum pro Ecclesia rom. Cath. Kis Hnileczensi anno 1889. Öntötte Walser Ferenc Budapesten 1782 sz.“ Vnútro kostola bolo vyzdobené jediným oltárom, ktorý znázorňoval výjav Povýšenia sv. Kríža. Oltár čarovala do hnilčíckeho kostola spišskonoveská obyvateľka Katarína Kniesnerová. Titulný obraz oltára predstavuje výjav z Golgoty a je dielom A. Springera (maľovaný 1885). Keď pozdejšie (1926) spisskonovoveský obyvateľ a tunajší rodák Jozef Jasuš daroval súsošie s podobným výjavom na hlavný oltár, titulný obraz bol umiestený na severnej stene svätyne, kde sa podnes nachádza. Bohostánok zo starého oltára je položený na zemi vedľa oltára sv. Klementa a v ňom sa držia potrebné veci ku krstu.2 Zdá sa, že oltár v novom kostole nestal dlho, lebo Kronika hnilčíckej fary spomína už roku 1894 celkom nový oltár, ktorý zadovážili veriaci zo svojich zbierok v sume 1300,- korún od firmy Purger z Grödenu. Oltár tento posvätil za pôsobenia mladého duchovného, Andreja Jablonského, Ján Beerwaldský, odorínsky opát farár. Do farského kostola na Hnilčíku roku 1886 umiestnili bočný oltár Ružencovej Panny Márie, ku ktorému viaže sa zo 6. marca 1887 Františkom Janušekom založené bratstvo sv. Ruženca so všetkými výsadami pre jeho členstvo. Roku 1887 pristupuje k predošlému druhý oltár a to oltár patróna a ochrancu haviarov Sv. Klementa. Obe sochy – socha Panny Márie Ružencovej ako i socha sv. Klementa zakúpili sa po 60-80 florénov. Tento stav je aj dnes a kostol na Hnilčíku v inventáre svojho zariadenia ani sa nezväčšil, ani sa nezmenšil. V tom samom roku (1887) ku všetkému zariadeniu druží sa Boží Hrob, ktorý z rudy miestnych baní vlastnoručne urobí tunajší administrátor František Janušek a socha sa zakúpi za 100 florénov. Dnešná socha Mŕtveho Krista je tiež novšieho pôvodu a svojím štýlom usvedčuje Františka Repčíka, umeleckého sochára, ako autora. Azda k doplnkovému zariadeniu možno pripočítať luster, ktorý daroval do kostola Štefan Gajan ako hlavný darca (140 florény) so spoludarcom Jánom Kačirom spod Chotára (40 florény). Cena lustra bola 180 florénov.3 Roku 1901 starý a nespôsobný organ bol zamenený za nový, ktorý sa zadovážil od Bratov Riegerovcov z Krnova za 2575 korún. Darmi prispeli: arciknieža Fridrich 600 korún, Pavol Szarocsányi, spišský biskup 200 korún a 97 halierov: Riaditeľstvo roztockých závodov 100 korún, ostatok doplnili veriaci z vlastnej zbierky. Organ posvätil z poverenia biskupského úradu v Spišskej Kapituli miestny duchovný Andrej Jablonský. Ako učiteľ vtedy účinkoval Ján Kovalčík. Čas na všetkom zanecháva svoje zhubné stopy. A zanechal ich i na farskom kostole. Svetovými udalosťami bola pozornosť odvrátená od všetkého a tak kým ďaleko na frontoch zabíjali sa ľudia, v zázemí čas maril ich dielo. Poveternostné koncície v hnilčíckej doline začali pomaly ošarpávať budovu kostola a farby. Bolo potrebné obidve budovy neodkladne opraviť, najmä krytbu striech doniesť doporiadku. Po mnohým naliehavých prosbách prikročilo Ministerstvo školstva o osvety v Prahe k skutku a obidve budovy boli pokryté šindlom v rokoch 1924-1925. Náklad na opravu hradilo spomínané ministerstvo, ručné a nádenícke práce dodali farníci. Prevedením opravy bol poverený podnikateľ Jozef Dolánsky zo Spišskej Novej Vsi. Na úhradu ručných a povozníckych prác farníci zozbierali 9485,- Kčs spolu s milodarmi hnilčíckych rodákov bývajúcich v Amerike. A čas beží ďalej. Jeho dielo je nebadané, ale isté. Je jeden z najzarytejších úžerníkov. Nič nedá zdarma a čo človekovi v svojej zhovievavosti vypožičal neľútostne požaduje naspäť. Proti jeho rozhodnutiam nieto apelátu. A keby i bolo, nič by to neosožilo. Prečo sa čas rozhodol a čo ľuďom ako svoju nezlostnú a nemenlivú vôľu oznámil, proti tomu škoda by sa bolo vzopierať. Má svoje zásady, od ktorých pravidelne nikdy neodstúpi. Je hluchý na ľudské prosby, slepý na ľudské náreky a neústupčivý pre ľudské doliehanie. Všetci v ňom začíname svoje jestvovanie a predsa všetkým nám je najnesúcitnejšou macochou. Miluje a súčasne nenávidí, dáva a zároveň i odníma, žehná a vzápätí najťažšie kliatby sype na človeka, núka a predsa nedožičí. Beda tomu, kto mu priveľmi dôveruje. Myslím času nikdy sa nedôverovali pre jeho vrtkavosť. A nedôverovalo mu ani pokolenie hnilčíckych haviarov. Proste preto, že tak chytro ničil obetavosť ich zmozolených rúk, kostolnú strechu. Biela, novučičká strecha zo šindiel pomaly začína zčernievať. Príroda so svojimi pomáhačmi, vetrami, búrkami, fujavicami a úpalmi, zaborila svoje kostnaté prsty do krehkého, strechy a stien patronátnych budov. Volanie po oprave je veľmi naliehavé, Po celé štyri roky vznášajú sa hlasy prosieb s poukazom na ničivé následky času a s nutnou potrebou opravných prác, ale Prozreteľnosť božia tak chce, aby ponajprv vojna prebehla dolinou a len potom začala sa obnova. Stáva sa to v druhej republike Československej. Povereníctvo školstva a osvety v Bratislave roku 1946 svojím prípisom č. 27.047/46 – prez.kult. z novembra 1946 oznámilo, že plnosť času nadišla a žiada Štátny stavebný úrad v Poprade, aby opravné práce, ktoré sú „veľmi naliehavé a premeškanie škodlivé“ čo najskorej previedol. A keď štátna pokladnica poskytla na tieto práce sumu 203.750,50 Kč mohli pokračovať samotné práce na kostole,ktoré boli do konca roka 1947 ukončené.Ďalšia veľká oprava bola vykonaná koncom sedemdesiatich rokov,keď kostol bol omietnutý brizolitom a bola daná nová plechová krytina na strechu.V ďalších rokoch bola vykonávaná len bežná údržba a opravy.

Galéria