Kostoly a úrady – Benediktinský kláštor


Inštitúcia:
Reformovaná farnosť


Od roku 996 (z ktorého sa zachovalo prvé použitie názvu Ostarrîchi pre dnešný Österreich) až do dnešnej doby patrí Melk k najvýznamnejším kultúrnym a duchovným centrám Rakúska – najprv ako babenberský sídelný hrad a potom vyše deväťsto rokov ako benediktínsky kláštor – najväčší v Európe. V roku 976 sa markgrófom v juhozápadnej časti dnešného Dolného Rakúska stal Leopold I. z Babenbergu a za svoj sídelný hrad si zvolil Melk. Jeho nasledovníci tu zhromaždili veľké množstvo cenností a relikvií. Koncom 11. storočia sa však centrom Východnej marky pomaly ale iste stávala Viedeň, takže markgróf Leopold II. v roku 1089 Melk opustil (hoci oficiálnym sídelným mestom bol až do roku 1106) a venoval benediktínom (ako som spomenul v druhej porcii gotiky, bendiktíni boli spolu s cisteriánmi v tomto období jedinými mníšskymi rádmi). Odvtedy tu benediktíni pôsobia nepretržite až dodnes. Význam kláštora výrazne vzrástol roku 1113, kedy mu Leopold III. venoval rozsiahle majetky, vrátane ostatkov svätého Kolomana (ktorý bol až do polovice 17. storočia uznávaný ako patrón Rakúska; v roku 1663 prevzal túto štafetu svätý Leopold, čo nebol nik iný ako práve Leopold III.). V roku 1297 bolo opátstvo prvýkrát zničené požiarom a prakticky postavené znova. Pod vplyvom hnutí za reformovanie cirkci (Hus, Luther, Kalvín…) vzišla v pätnástom storočí z Melku jedna z najdôležitejších kláštorných reforiem stredoveku („Melker Reform“, ktorej podstatou bola snaha o návrat k dodržiavaniu zásad sv. Benedikta – predovšetkým askézy a pokory) a kláštor bol úzko prepojený s humanistami na viedenskej univerzite. Logický pokračovaním tohto stavu bolo, že v 16. storočí malo v rakúskych kláštoroch výrazný vplyv reformačné hnutie, až kým Habsburgovci v roku 1555 nezahájili protireformáciu – a Melk sa stal opäť vzorom kláštornej disciplíny. Architektonickým slohom, typickým pre protireformáciu, je barok – a práve tento honosný štýl dominuje kláštornému komplexu dodnes. Oficiálnou tézou katolíckej cirkvi je, že baroková nádhera a pompéznosť sú vyjadrením silnej viery a úcty k Bohu – že veľkolepé audienčné sály a kostoly boli výrazom vďačnosti za to, že Boh zostúpil na zem medzi ľudí, ktorí ho tu prosia, oslavujú a ďakujú mu. Historici sa na to pozerajú inak: Barokové stavby sú vyjadrením veľkosti a sily katolíckej cirkvi a ich úloha je predovšetkým propagandistická. Celé šestnáste storočie je v podstate bojom Slova a Obrazu. Slovo ako základný pilier reformácie a protireformačný Obraz postavený proti nemu. (Bohužiaľ vieme ako to dopadlo – podobne ako súboj knihy a televízie. ) Slovo, čo ako silné, bolo prístupné len ďaleko užšej vrstve než Obraz. Gramotnosť v neskorom stredoveku nebola veľmi veľká a šírenie myšlienok ústne je pomerne komplikované – zatiaľčo Obrazu rozumel každý (hlavne keď pre takého bohatého a štedrého investora ako cirkev radi pracovali špičkoví umelci z každej oblasti) – takže reformátorské snahy intelektuálov boli prevalcované masou negramotných veriacich. A pretože hlavnými podporovateľmi a významnými sponzormi protireformácie boli Habsburgovci, nie je prekvapivé, že najhonosnejšie barokové stavby môžeme nájsť v krajinách, ktoré patrili pod ich korunu – Rakúsku a Španielsku. Paradoxne k dnešnej pompéznej nádhere melkského kláštora významnou mierou prispelo to, že ho v roku 1683 zničili Turci. Keby k tomu nedošlo, možno by na jeho rozsiahlu prestavbu chýbala „spoločenská objednávka“. Duchovným otcom a iniciátorom barokovej prestavby kláštora bol opát Berthold Dietmayr (pravým menom Karl Joseph Dietmayr). Tento človek bol melkským opátom štyridsať rokov (1700–1739) a bol to významný politik – okrem iného poradca cisárov Leopolda I., Jozefa I. a Karola VI. V roku 1701 poveril prestavbou opátstva Jakoba Prandtauera, ktorý bol autorom viacerých kaplniek a kostolov v Hornom i Dolnom Rakúsku – veľkorysá prestavba Melku je však bezpochyby jeho životným dielom a pracoval na nej až do svojej smrti v roku 1726. Potom stavbu prevzal jeho synovec Joseph Munggenast. Prandtauer majstrovsky skĺbil jednotlivé stavby kláštora do jednotne pôsobiaceho celku, zakomponovaného do prírody (jednak pôvodnej a druhak novovytvorenej). Najveľkolepejšou stavbou je Stiftskirche (kláštorný kostol), zasvätený sv. Petrovi a sv. Pavlovi. Je to jednoloďový kostol so 64 metrov vysokou kupolou a dvoma vežami v priečelí, ktorý – na rozdiel od väčšiny ostatných kláštorov – jednoznačne dominuje celému komplexu. Zaujímavé a príznačné je, že Prandtauer pôvodne celú rekonštrukciu opátstva zahájil barokovou prestavbou dovtedajšieho kláštorného kostola, čoskoro však presvedčil opáta, že lepším riešením bude postaviť kostol úplne nový. Po dokončení jeho hrubej stavby prestaval postupne vlastne celý kláštor, zatiaľ čo na interiéroch kostola pracovali iní – predovšetkým Antonio Beduzzi. Po kostole druhou najvýznamnejšou časťou komplexu je kláštorná knižnica – budovaná v duchu hesla sv. Bendikta „Ora et labora et lege“ – Modli sa a pracuj a čítaj. Knižnica zaberá 12 miestností a obsahuje približne 100.000 zväzkov – z toho 1.888 rukopisov, 750 prvotlačí (t.j. kníh vytlačených do roku 1500), 1.700 diel zo 16. storočia atď. Veľká sála, kde je uložených cca 16.000 kníh, je vyzdobená nádhernou stropnou freskou od Paula Trogera, ktorá predstavuje alegóriu viery. Najhonosnejším a najvyzdobenejším interiérom kláštora je Sála prelátov, ktorá však slúži ako reprezentačný priestor opáta a nie je prístupná verejnosti. Kláštorný park bol založený v roku 1750 ako baroková záhrada, v roku 1822 bol z väčšej časti preformovaný do anglického parku. V roku 1995 bola zahájená jeho rozsiahla revitalizácia. V rokoch 1978–2000 sa uskutočnila dôkladná a rozsiahla rekonštrukcia celého kláštorného komplexu

Galéria


Pridal: Johanna

Pridal: Johanna

Pridal: Johanna

Pridal: Johanna

Pridal: Johanna

Pridal: Johanna

Pridal: Johanna

Pridal: Johanna

Pridal: Johanna

Pridal: Johanna

Pridal: Johanna

Pridal: Johanna

Pridal: Johanna

Pridal: Johanna

Pridal: Johanna