Zápisky zo Španielska (4.časť)

Z toľkého chodenia od jedných dverí k druhým sa mi spravil otlak na nohe. Padla otázka, či sem nedorazila vymoženosť MHD. Nuž, dorazila, ale tvári sa záhadne, ako každá žena. Najprv mi nikto ani nevedel povedať, kadiaľ jazdí. Po dvoch týždňoch som trochu pochopila mapky a trasy, trochu menej odchody a príchody autobusov, ale ešte som fyzicky neobjavila všetky zastávky uvedené na tých mapách. Dokonca som koketovala s hriešnym nápadom, že podniknem prieskumnú cestu a uvidím odkiaľ, kedy a kam ma to odvezie. Zaujímavosťou je časový rozpis, v ktorom sa uvádza iba to, kedy autobus vyráža z prvej zastávky na zozname. Asi to nebude bohviečo, lebo aj miestni postávajú na miestach, kde sa dá vytušiť zastávka, a čakajú, kedy čo príde. Ak vôbec. Asi to je jediný spôsob, ako tu cestovať mestskou dopravou.
Naopak, úspechy žnem na poli hygieny. Dvakrát som dokonca vyhrala boj s práčkou. Najprv mi nebolo jasné, ktorý z tých dvoch gombíkov ako funguje, ale stačilo vždy nejaký stlačiť, keď sa práčka zastavila, a prací proces pokračoval. Tým som to považovala za vyriešené. Udivuje ma však, ako dokáže prať bez vody. Veci z nej síce vytiahnem mokré a opraté, ale za celý čas, čo som ju pozorovala, ani raz nenapustila do bubna vodu – doma mapofspain2 je to moja najobľúbenejšia činnosť, dívať sa, ako hladina vodičky stúpa. Proste voda sa niekde vezme a hneď zase záhadne zmizne. Inak táto práčka má aj iné pozoruhodné vlastnosti. Napríklad dokáže spustiť pranie, ešte kým je otvorená. A zásadne perie na tridsiatke, nech nastavím akúkoľvek teplotu. Ale keďže práčka nie je jediná záhada, s ktorou som sa tu stretla, až tak ma to nevzrušuje, kým dosiahnem kýžený výsledok.
No aby som nevymenovávala iba negatíva, týždeň po mojom príchode tu bolo krásne slnečno, teplota 10-11°C. Preto som sa rozhodla nevenovať sa byrokratickým povinnostiam, ktoré ma najbližšie dva dni aj tak neminuli, a zašla som na výlet priamo do hlavného mesta Baskicka, toľko ospevovanej Vitorie. Vrátila som sa so všetkými ručičkami a nožičkami na pôvodnom mieste, hoci doma boli neopodstatnené obavy…ale keď som sa zamyslela, možno ani nie tak neopodstatnené, veď už som vo veku, kedy mám vraj väčšiu šancu zomrieť pri teroristickom útoku než nájsť životného partnera. A prihliadnuc k môjmu citovému životu…no, aby som sa začala báť o svoju bezpečnosť.

Po nie veľmi úspešnom kurze baskičtiny v Prahe som sa rozhodla vziať to do vlastných rúk. Najprv som preto zašla do kníhkupectva a kúpila si učebnicu pre samoukov. Stála síce cez 20 eur, no autori sľubujú, že pri pol hodine štúdia denne počas štyroch mesiacov budem plynule hovoriť baskicky…tak uvidíme. Ale keďže hlad sa hlásil, zašla som na slávnu Plaza de España, kde sa to malo hemžiť kaviarňami. Našla som dve, z toho jedna bola súdiac podľa obsadenia evidentne populárnejšia, takže rozhodovanie nebolo ťažké. Ale kávička bola dobrá. Akurát ma fascinujú ich presklené toalety, už v Madride na letisku ich mali, síce mliečne sklo, ale aj tak tam mám zvláštny pocit.

Aby som sa vyjadrila k mestu, domáci tu mali pravdu, že Burgos nemusí Vitorii nič závidieť, ale čo je pre mňa osobne podstatnejšie, Nitra nemusí žiadnemu z týchto miest závidieť. To nie je lokálpatriotizmus, ale holý fakt. Celkovo mám dojem, že čo sa úpravy a čistoty mesta týka, v ničom nezaostávame a skromne si dovolím tvrdiť, že naša životná úroveň sa im hravo vyrovná. Oni majú tie mestá pekne nafotené v katalógoch, ale  reálne sú rovnako špinavé a obité ako ktorékoľvek naše. Možno nemáme toľko kamenných kostolíkov a historicky významných budov pokope, ale tu človek tiež prejde centrum mesta za 20 minút a videl všetko podstatné. Navyše majú všade vysoké budovy blízko seba, dolu na ulicu ani nezasvieti slnko a to pôsobí dosť depresívne, aspoň na mňa. Už sa nedivím, prečo sú všetci takí uchvátení Prahou. (Mimochodom, v každom kníhkupectve tu majú najviac sprievodcov práve po Prahe, dokonca som našla španielsko-českú konverzáciu a v univerzitnej knižnici veľký španielsko-český slovník.)

No, centrum som prešla za chvíľu, takže za tých päť hodín, čo som mala na prehliadku vyčlenených, som celú turistickú oblasť (t.j. tri mestské štvrte) prešla hore-dolu asi trikrát. V jednej uličke som rozvinula mapu, aby som zistila, kde som, a nejaký postarší pupkatý Bask sa na mňa hneď vrhol v domnienke, že som stratená a potrebujem od neho navigáciu. Desať minút som sa ho nemohla zbaviť, nanútil mi svoje telefónne číslo, keby som ešte potrebovala pomoc (ja som svoje, samozrejme, úspešne zatajila), dokonca sa ma snažil pozvať na obed, aby som neťapala s prázdnym žalúdkom a spoznala výbornú baskickú kuchyňu, ale podarilo sa mi ho odbiť s tým, že mám málo času na prehliadku mesta a nemôžem sa zdržovať jeho výkladom. Samozrejme, všetko s najvyššou mierou slušnosti.
Keď už som tak hore-dolu behala po meste, podarilo sa mi nájsť obchodný dom, kde na rozdiel od toho v Burgose mali aj slúchadlá na Skype. Spočiatku som počítala s cenovou hladinou podobnou našej, ale rýchlo som zistila, že nájsť slúchadlá za pár eur bude úplne nemožné, tie najobyčajnejšie boli za 15, ostatné od 25 vyššie, jedny dokonca za 200, a to ani neboli vykladané zlatom. Nakoniec som našla dva štuple do uší s pidiškatuľkou, ktorá predstiera, že je mikrofón, za 9,90.
Čo som ale mimoriadne ocenila: v historickom centre majú všade do kopca schody a vedľa eskalátor, viem si predstaviť aj u nás zopár miest, kde by som to zaviedla. Neuvažuje nejaký investor o podobnom projekte na Zámockých schodoch na Hradčanoch?

Takže slávna Vitoria-Gasteiz ma v konečnom dôsledku až tak neočarila, ale dobre, povedzme, že nebolo dostatočne teplo a dostatočne nerozkvitli parky, jednoducho že určite má svoje čaro, len sa mi ho nepodarilo odhaliť. Buď som zlý pozorovateľ, alebo som príliš zhýčkaná inými mestami, ktoré mi prirástli k srdcu.
Druhý deň po tomto výlete som bola pozvaná na večernú dámsku jazdu, začiatok po dvadsiatej druhej, čo znelo sľubne. Bohužiaľ, máločo sa naplnilo. Dievčatá boli výborné, vtipné, spoločenské, bavili sme sa, ale nebolo to ono. V prvom rade, každý tu pije maličké pivko, víno je už alkohol ako hrom, a keď som priniesla ochutnať uja Bechera, skoro to s nimi treslo o zem. Takže som musela veľmi znížiť svoj štandardný prísun alkoholu na podobných akciách, a aj to ma mali za najväčšieho alkoholika. Druhá vec: duchaplná konverzácia zostala chuderka zabuchnutá niekde za dverami. Nič proti historkám z práce nemám, ale vôbec mi neprišli vtipné a keď jednu počujem trikrát za večer, vypínam príjem. Trochu mi chýbali rozhovory „o niečom“, nielen rozhovor pre rozhovor. Ale keď som sa ešte v Madride snažila zaviesť reč napríklad ku kinematografii, narazila som na veľké prázdno aj tam, kde by som to nečakala.

Vrcholom večera bola živá kubánska hudba. Vrcholom v dobrom aj zlom slova zmysle. Moja spolubývajúca ma vytiahla na parket, že sama netancuje, lebo jej to nejde (ide, videla som!), ale mňa zatiaľ nikto v meste nepozná, tak sa môžem strápniť s ňou. Tak som sa strápňovala oprašovaním salsových krokov. Okrem kapely bol hviezdou večera akýsi starnúci seladón, ktorý o dušu tancoval, hoci jemu to naozaj nešlo, všetkým niečo nezrozumiteľné vykladal a čakal potvrdenie toho, aký je krásny. Samozrejme, stal sa objektom mnohých posmeškov, ale mne to teda vtipné nepripadalo. V bare bolo ešte pár osamelých starších pánov, ale nikto tam nebol za účelom zoznamovania sa, aspoň sa tak neprejavovali. Podľa mňa bolo skôr smutné, že na toľkých ľuďoch vidno, akú samotu prežívajú, a asi jedinou životnou radosťou je práve štvrtková kubánska kapela, ktorej rytmy ich na chvíľu prenesú inam. Po ceste domov sme skonštatovali, že ktoréhokoľvek z tých ľudí môžeme hocikedy stretnúť niekde za okienkom v banke, so serióznym výrazom tváre, a nikto by nepovedal, ako vystrájajú podnapití na parkete. Pár dní nato som práve tohto seladóna stretla, niečo prejednával s hŕbou dokumentov v ruke a rozhodne v tej chvíli nevyzeral, že by sa priznával k štvrtkovému úletu. Ak si ho pamätal.

Autor: Lucia Berecová

K tomuto článku zatiaľ nie sú nijaké komentáre.

Zanechajte komentár

Musíte byť prihlásený(á) aby ste mohli vkladať komentáre.