Zápisky zo Španielska (3.časť)

Prvá noc v Burgose bola dlhá. Nie, nešla som nikam zapíjať príchod, ale v Španielsku je časový harmonogram trochu posunutý a bežné uloženie sa k spánku nenastáva pred jednou hodinou v noci. Ja som navyše nočný vták, ako sa vraví, takže som sa ani nenazdala a už bolo dávno po jednej. Ráno sa ale veľmi ťažko vstáva. Všimli ste si niekto, koľko Španielov je na Facebooku členom rôznych skupín zameraných na útrapy ranného vstávania? Vôbec ma to neprekvapuje.

Keď som vstala o pol jedenástej, ešte som netušila, že to nebude môj úplne najhorší časový výsledok – neskôr boli rána, ktoré vlastne v čase môjho prebudenia sa už dávno ránom neboli. Pravdupovediac, ránom sa stávali, keď som zalíhala. Plná entuziazmu som sa vydala priamo do jamy levovej, na cudzinecké oddelenie neviem akého úradu. Všetky oficiálne informácie ma tam odkazovali, nuž som šla, ja, poctivý občan Európskej únie, ktorý dodržuje všetky predpisy týkajúce sa pobytu v inej členskej krajine. Najprv som prešla príslušnou ulicou tam a späť, kým sa mi podarilo budovu úradu nájsť. Nebola vôbec nenápadná, ale pod lampou býva najväčšia tma. Po hodine čakania a presúvania sa od okienka k okienku a od jedného sympatického úradníka k ešte sympatickejšiemu mi bolo oznámené, že od nich nič nedostanem a potrebné dokumenty si mám pýtať na Polícii.

S mapou pred očami som sa vybrala o pár ulíc ďalej. Aspoň som si to pôvodne myslela. Vetrík trošku pofukoval, mapa sa občas poohýbala a v nestráženej chvíli mi zrak preskočil z jednej ulice na druhú, navlas  rovnakú, akurát na inom konci štvrte. Podozrenie som pojala, keď sa predo mnou objavila tabuľa oznamujúca koniec Burgosu a Polície nikde. Než som sa stihla vrátiť, začala siesta a bolo po vybavovaní.
Aby som nemala pocit úplného neúspechu, doplnila som v blízkom hypermarkete zásoby a spokojná s úlovkom (mali kuskus!) som sa vrátila domov – teda tam, kde mám teraz dočasný domov. Zvyšok dňa som strávila kultúrne, sledovaním archívu Českej televízie.
Nanešťastie, žiadna tichá chvíľka netrvá večne. Deň predtým som sa zbavila chaotického Španiela, a už nám sem prikvitol zas. Len otvoril dvere a hneď ho bol plný byt. Prišiel pozrieť kamarátov v Burgose, čo zároveň znamenalo, že zostal cez noc u nás v byte. Vlastne nie úplne, večer mal stretnutie s rodinou, okolo desiatej vyrazili so spomínanými kamarátmi niekam do ulíc, respektíve do barov, medzitým som musela viesť zdvorilostnú konverzáciu. Okolo pol šiestej ráno dvoch kumpánov priviedol so sebou z nočného ťahu a pokračovali v konverzácii asi do siedmej. Smiech akejsi pripitej Španielky bol neskutočne otravný, ale ešte horšie bolo, že na akékoľvek pokusy o jeho stlmenie reagovala výsmešným zvolaním: “Aha, tá Slovenka…” Ťava! Tak keď vie, že vedľa spím a steny sú takmer papierové, tak stíšim hlasitosť, nie? Mala jediné šťastie, že som práve nespala…inak by rýchlo spoznala slovenský temperament!

mapofspain2

Ráno som sa chvíľu zašívala v izbe, aby som nevyzerala príliš akčne, že vstávam už pred desiatou. Potom som po špičkách vyšla z bytu a šla sa duchovne naplniť do katedrály, za tri eurá rozjímanie ako lusk! Poctivo som čítala všetky popisy v prospekte, keď už si niečo platím, tak z toho chcem vyťažiť maximum. Vzhľadom k teplotnému diskomfortu v katedrále to nieslo so sebou isté riziko, totiž že po hodine prehliadky som mala úplne zmrznuté prsty a ledva som si v mobile otvorila správu s ospravedlnením za predošlú hlučnú noc. Nie som hulvát, ospravedlnenie som prijala.
V pondelok som oddýchnutá z víkendu vystála frontu kvôli dokumentom ohľadom pobytu a trápne sa pomýlila pri vypĺňaní formuláru. Vždy to tak dopadne, keď vypĺňam nejaké políčko a pritom čítam niečo iné o tri riadky nižšie. Ale uznali mi to, tak som nadšená očakávala piatok, kedy si vyzdvihnem svoje identifikačné číslo a na jeho základe konečne otvorím účet v banke. Lenže…nič nie je také ľahké, ako sa zdá, a naopak, nič nie je také komplikované, ako vám spočiatku tvrdia. Obzvlášť v Španielsku.
Pre porovnanie s Prahou: kým som dostala preukaz do akejkoľvek knižnice, musela som sa preukázať nezmyselnými potvrdeniami a zaplatiť kaucie, aby mali istotu, že im žiadnu knižku neukradnem (ale všetci tí nezodpovední jedinci, ktorí knihy nevracajú, sú podľa mňa českí občania). V Burgose som vyplnila papierik o veľkosti 5x5cm, ani podpísať nebolo treba, a o dva dni ma čakal krásny zelený preukaz platný vo všetkých knižniciach autonómneho spoločenstva Kastílie a Leónu, aby som bola spisovná. Naopak v českej banke som nemala problém s otvorením účtu, priniesla som potvrdenie o štúdiu a bolo. O požiadavkách španielskych bánk som sa dopredu informovala, preto toľká zodpovednosť pri registrácii na cudzineckom. Trochu ma šokovalo, ako si policajti dali záležať na dôkladnom zmapovaní mojej rodiny, ale nikoho nezaujímalo, z akého dôvodu som v Španielsku, ani to, či mám niekde prechodný alebo trvalý pobyt (čím sa zase v Prahe oháňajú na každom druhom úrade). Stačilo, že som čestne prehlásila, že v Burgose naozaj bývam, a udala svoje telefónne číslo, keby to chcel niekto SKONTROLOVAŤ (asi by som sa nemala priznávať k tomu, že v skutočnosti nemám ani nájomnú zmluvu). Ale aj keď všetci tvrdili, že ten vyžehlený kus papiera s číslom mi musí stačiť, veď sme všetci európski bratia – a sestry -, nebolo to tak. Ani jedna banka mi nechcela otvoriť účet bez toho, aby som to číslo nemala aj na kartičke. Neviem, aký to má význam, ale zase sa potvrdilo, že čo jedni povedia, u druhých už neplatí. Navyše, išlo predsa o číslo, to mi bolo pridelené, tak nechápem, prečo ešte bazírovali na tom, či je na papieri alebo na kartičke. Na Políciu sa mi po desiaty raz nechcelo. Radšej som si našla nemenovanú banku (aj keď reklamu by som jej rada spravila), u ktorej si otvárali účty iní naši študenti, tak som to skúsila aj ja. Bola síce na opačnom konci mesta, ale nesklamala. Uspokojili sa s tými dokumentmi, čo som im predložila, a ešte k tomu bola slečna ku mne veľmi milá, ochotne mi všetko vysvetlila a strpela moju prítomnosť niekoľko dní po sebe, lebo ja mám stále nejaké otázky. Keby boli všetky úradníčky takéto, ako radi by sme všetci vystávali fronty na úradoch a v bankách!

Čerešničkou na torte môjho dvojtýždňového administratívneho vybavovania bolo zahraničné oddelenie univerzity. Asi som toho mladíka niečím zaskočila, možno tým, že som od neho chcela informácie, ale najprv sa ma zbavil s tým, že všetko potrebné nám povedia neskôr. Naopak, športové oddelenie práve obhospodaroval jeden z telocvikárov, ktorý mi plný elánu predniesol komplet ponuku pohybových aktivít, napriek môjmu odmietnutiu tenisu mi vyložil všetky možnosti, kde a ako sa dá hrať (keby náhodou), a takmer ma prehovoril na zápis do turistického krúžku. Nakoniec sme sa dohodli, že uvidí, v ktorej skupine aerobiku bude voľno, a tam sa potom môžem zapísať. Určite som ho sklamala svojím výberom, mohla som sa zapísať traveling_3 aspoň na kurz sebaobrany, aby to lepšie vyzeralo.
Vtom sa vrátil mladík zo zahraničného, že ma teda zapíše na vybrané predmety, ak na tom trvám. Keď som sa ale o pár dní vrátila s potvrdením o zaplatenej poistke, našla som ešte zmätenejšieho chlapíka, hneď argumentoval tým, že je tam len krátko, desať minút hľadal po celom oddelení moju zložku a veľmi mu odľahlo, keď som ho nenútila do prezentácie univerzitného webu.
Na aerobik sa mi tiež podarilo dostať do želanej skupiny, hoci som opäť vyrobila menší trapas pýtajúc sa na slečnu, ktorá vedie kurz. Slečna to nebola. Objavil sa náš starý známy zo športového a zachránilo ma len to, že som si ešte nevzala cvičebný úbor, inak ma už aj hnal na stepper. O týždeň ma to ale neminie…

Autor: Lucia Berecová

K tomuto článku zatiaľ nie sú nijaké komentáre.

Zanechajte komentár

Musíte byť prihlásený(á) aby ste mohli vkladať komentáre.