Zápisky zo Španielska (1.časť)

Všetci sa tvária, že je kríza. Niežeby tu roky predtým nebola, ale teraz je to horšie. Pocítila som to aj na sebe.

Ešte minulý rok som ponuky na brigádu mohla vidlami prehadzovať, teraz nič. Preto vo mne skrsol ten brilantný nápad, že posuniem ukončenie štúdia a budem cestovať. Kým sa dá a kým to platí niekto iný, čo samozrejme neposkytuje nijakú záruku, že to po návrate bude s prácou lepšie. Zároveň som si uplietla na seba bič, lebo nie som ten typ študenta, čo prekročí hranice a hneď si užíva “typický študentský život”, takže som asi všetkým trochu za exota.

Možno to bude tým, že hranice prekračujem každú chvíľu a pobyt v cudzine pre mňa nie je ničím výnimočným, ale priznajme si, istý podiel viny na tom nesie aj moja málo dobrodružná povaha…stručne povedané, som suchár, ktorý v spití sa pod obraz nevidí zmysel svojho života. Ešte k tomu suchár, ktorý je v typicky slovenskom športe vytrénovaný natoľko, že aj to spitie sa pod obraz by trvalo hodnú chvíľu. A stálo nemálo peňazí. Nemá zmysel popisovať celý byrokratický postup, ktorý predchádza vyslaniu študenta do zahraničia. Nie je to až také hrozné, ako spočiatku každý tvrdí, a navyše mojou tajnou úchylkou je organizácia povinností a ich následné plnenie a odškrtávanie v diáriku, takže takto spätne – bola to celkom sranda. Vianočné sviatky som strávila hľadaním ubytovania. Verná svojej povesti, mala som inzertné stránky pripravené už od leta. Mohla som ako mnohí iní jednoducho prísť, ubytovať sa v hosteli a hľadať niečo na mieste – ale to by som nebola ja. Na môj vkus by to bolo málo zorganizované a môj finančný plán nepočítal s výdajmi za toto prechodné ubytovanie.
Z asi desiatky stránok a stoviek inzerátov som si vybrala niekoľko favoritov, z nich traja sa mi ozvali, dve izby ešte boli voľné a z tých dvoch jedna patrila medzi tie, ktoré ma hneď zaujali, takže voľba ubytovania nebola napokon ťažká. Ťažšia bola cesta k nemu. Po niekoľkých e-mailoch došlo k telefonickému kontaktu ohľadom rezervácie, ktorý sa vďaka komunikatívnemu Španielovi predĺžil na dobu mnou nie plánovanú (ale mnou platenú). Ba čo viac, výsledkom bolo akurát to, že som nič rezervované nemala, lebo zrazu sa objavil iný záujemca. O čo väčšie bolo moje prekvapenie, keď som pár hodín nato dostala správu, že bude lepšie, ak tam predsa len budem bývať ja. Spočiatku ma tieto náhle zvraty mysle zmiatli, kým som neskôr nezistila, že to je u Španielov bežné a u tohto konkrétne doslova pravidlo. Zostávalo iba zaplatiť zálohu. Európska únia má svoje výhody, napríklad jednoduchšie a lacnejšie bankové prevody do zahraničia, ale tieto výhody jedinec požíva len dovtedy, kým sa nerozhodne jednať so Španielmi, ktorí bez mihnutia oka potvrdia nesprávne číslo účtu. Našťastie sme peniaze po Európe hľadať nemuseli, ale do budúcna som si zapamätala, že v banke treba všetko overovať trikrát a aj potom veriť iba sebe. Laughing
Deň odletu sa blížil a mňa čakala najväčšia výzva: balenie. Ako inak, zoznam potrebných vecí bol dávno pripravený a niekoľkokrát prerobený, minimalizovaný, aktualizovaný. Nakoniec sa do kufra všetko vošlo (mala som iba 1kg nadváhu, ktorú mi na letisku ani nezaúčtovali), ale aj tak som sa strašne hanbila. Keď pôjdem cez pol Európy s obrovským červeným (!!!) kufrom, ťažko niekomu vysvetlím, že inú farbu tak veľkých kufrov nemali a že sú tam všetky potrebné veci na pol roka pobytu v zahraničí (lebo vracať domov sa medzitým nehodlám, nemám to v diári). Každý si pomyslí, že letím na víkend niekam do Amsterdamu a vláčim so sebou celú garderóbu, ako každá ženská. Ale hádam nebudem nikomu dokazovať, že tam mám vážne iba jeden sveter a dva páry ponožiek! (Než jedny vynosím, druhé operiem.)
V deň odletu som sa zobudila s neodbytným pocitom, že sa mi nikam letieť nechce. K tomu vonku mínus osemnásť, nebolo hodno ani psa vyhnať. V tomto bode rozprávania musím podotknúť, že Španielsko som si nevybrala kvôli teplejšiemu podnebiu (ktoré zatiaľ až tak veľmi nepociťujem), ale proste preto, že nič iné som si už vybrať nemohla. Prekvapivo, nič sa mi nesnívalo. Vždy, keď idem z Prahy domov alebo naopak, sníva sa mi, že nestíham autobus. Pred odletom do Španielska som čakala hotové nočné mory – a nič. Asi som už bola tak psychicky unavená zo všetkého vybavovania, že sa mi nechcelo ani snívať. Bohužiaľ, poznámka v diári hlásila odlet, takže som prekonala všetok odpor a plnila plán.
Let posunuli o polhodinu a mňa sa zmocnil hlad. Kúpila som si aspoň hriešne drahý čučoriedkový muffin, ale vyskytol sa problém, ktorý mne dokáže pokaziť celý deň – nemala som balzam na pery a po jedle som ho vážne potrebovala. Viem, teraz vyzerám ako tie fifleny, ktoré si zlomia umelý nechtík a robia z toho národnú tragédiu, ale pre mňa patrí balzam k základnej výbave, ktorú mi bezpečnostné predpisy na letisku narušili, a vtedy bývam nepríjemná. Bola som ochotná v tých duty-free obchodoch dať čokoľvek za nejakú mastičku, bárs aj od Estée Lauder, ale 20 eur za prťatú tyčinku bola aj pre mňa silná káva. Tak som len oblizla ústa a dúfala, že to ešte tri-štyri hodinky vydržím bez ujmy na psychickom zdraví.
Obavy sa ma začali zmocňovať, keď sme sa ocitli nad Španielskom. Samá púšť, to už zahmlená Británia vyzerala zo vzduchu zaujímavejšie. Madrid nič z týchto obáv nevyvrátil. No zatiaľ som ho videla len zo vzduchu a z metra (teda skoro vôbec), ešte mu preto dávam šancu. Ale iba maličkú. Hoc s vysušenými perami, moje prvé kroky na letisku viedli k dvom T – toaletám a telefónnej karte. Toalety z mliečneho skla silno otriasli mojou potrebou intimity. Španieli na letisku silno otriasli mojím estetickým cítením – človek vidí jedného a akoby videl všetkých, nič, čo by lahodilo môjmu oku hľadača zaujímavých tvárí. Keď som s úľavou v duši našla svoj kufor a rozhodla sa odskúšať svoje nové číslo, nejaká slečna v telefóne mi oznámila, že ho musím najprv zaregistrovať. Po vyhláskovaní môjho mena (teda skôr priezviska, s menom tu nemám problém) sa ma zarazene opýtala, či hovorím aj iným jazykom, a prepla ma francúzsky hovoriacemu kolegovi.Surprised Najprv som upadla do depresie pri pomyslení, že to snáď spôsobila moja nezrozumiteľná španielčina, ale tento raz som sa z nej rýchlo dostala po zvládnutí registrácie vo francúzštine. Hoci – pri francúzskom rozhovore s nejakým Španielom som sa cítila, ako keď nás v Grécku obsluhovala česká brigádnička a všetci sme zachovávali dekórum objednávaním v angličtine.
Pôvodne dohodnutý plán bol jasný a jednoduchý: prespať v Madride u môjho nového prenajímateľa ubytovania s tým, že na druhý deň ma odvezie do Burgosu. Napriek môjmu dezorientačnému zmyslu som našla udanú adresu na prvý šup. Nenašla som však nikoho, kto by ma pustil do tepla, tak som sa s tým obrovským kufrom
prechádzala po okolí, kým sa pánu domácemu neuráčilo prísť zo školy (oni teraz Španieli vehementne študujú, keď sú bez práce). Medzitým som našla nejaký vietnamský obchodík, kde sa predavač v ničom nelíšil od tých v Prahe – tiež nevedel reč, ale aspoň sa úslužne usmieval. Zásobená müsli tyčinkou som vyčkala príchod zmäteného Španiela, ktorý sa vôbec neprejavil ako gavalier a nechal ma ťahať kufor aj ďalej (zlatí slovenskí chlapci, čo sa na stanici ani nepýtajú a hneď pomôžu). Do tepla som sa nedostala, vypnuté kúrenie je tu bežný jav, ale aspoň som mala kde zložiť veci a zabaliť sa do spacáku. Pri opätovnom odchode do školy sa ma vo dverách s úplne nevinným výrazom opýtal, ako sa chcem dostať do Burgosu. Zase obrat, o ktorom ma nikto dopredu neinformoval, no poučená z minula som len sadla k internetu a vyhľadala autobusové spojenie. Ešteže som včas bola oboznámená s tým, že u Španielov žiadna dohoda neplatí, kým nie je splnená…

Autor: Lucia Berecová / SvadbaOnline.sk

1 *Komentár k "Zápisky zo Španielska (1.časť)"

  1. Julyyy hovorí:

    xixixi…cita sa to fajn!:)

Zanechajte komentár

Musíte byť prihlásený(á) aby ste mohli vkladať komentáre.