Notes nešťastnej nevesty /9 časť/

Keďže dielov pribúda a musí sa na ne čakať týždeň… Rekapitulácia: Elena s Ďurom našli miesto malý penzión pri jazere, svadbu však budú musieť mať v nedeľu. Gabika sa rozišla s Ľubom, ktorý na ňu aj tak kašľal. Oznámenie nového miesta Ďurovej matke dopadlo zle a Elena dala Ďurovi na výber – buď svokra, alebo ona.

Ďuro sa stále neozval. Sobotný večer a celý nedeľa prešli bez jediného náznaku kontaktu. To hlúpe ultimátum, ktoré som mu dala predtým než som rovnako hlúpo tresla s telefónom som oľutovala minimálne dvadsať krát. Musím sa odnaučiť robiť veci v hneve. A tak som sedela mierne nesústredná v kabinete, pretože takéto hádky ma vždy vedeli rozhádzať  a mala som pocit, že moju nepozornosť decká celé doobedie riadne zneužívali. Ani obed mi dnes nejako nechutil, náladu mi zlepšil až telefonát asi posledného človeka na svete, ktorého by som čakala. Marcel, Ďurov bratranec, ktorý bol už dva roky v Anglicku, s krátkymi prestávkami. „Ahoj Ela, počul som dobré správy. Nejdeme na kávu?“
„Si doma?“ opýtala som sa prekvapene, keďže som o jeho návrate nič nevedela.
„Prišiel som zagratulovať a vybaviť papiere. A Ďuro vravel, že toho má veľa v robote, vraj mám ísť len s tebou.“
Nemala som chuť vysvetľovať mu momentálnu situáciu medzi mnou a mojim snúbencom, tak som len odsúhlasila: „Hej, v poslednom čase toho má veľa. Ale poobede môžeme kľudne ísť.“
women_91 Tak sme sa dohodli. Aby som trochu priblížila Marcela – strašne fajn chlap a pravdepodobne môj najobľúbenejší člen Ďurovej rodiny. Mala som ho rada už od prvej chvíle čo nás zoznámili, bol vždy veľmi šarmantný, vtipný a rád si ma doberal.
A tak sme s Marcelom sedeli na káva vo veľmi veselej debate, ktorá mi na chvíľu dala zabudnúť ako som sa kvôli tej hádke trápila. No po chvíli som i tak postrehla, že vždy keď spomenul Ďura, neprítomne som sa dotkla retiazky so srdiečkom, náhrady za zásnubný prsteň.
„A už som nevedel ako jej to vysvetliť, lebo ona to brala ako hanblivosť a hovorila mi aké je to zlaté. No a ja som fakt nemal to srdce povedať jej, že je strašne škaredá,“ dokončil historku o Angličanke čo ho balila, počkal kým sa zasmejem a potom zrazu zmenil tému. „Takže ty si nezaváhala ani raz keď sa ťa môj bratranec rozhodol osedlať?“
Skoro mi zabehlo: „Čo je toto za výraz?“
Marcel sa uškrnul: „Nie práve vhodný, ale výstižný.“
„Ty nie si veľký fanúšik manželstva, čo?“ opýtala som sa aj keď odpoveď som vedela, Marcel sa týmto svojim postojom nijako netajil.
„A ty?“ odpovedal na otázku otázkou.
„Asi áno, keď sa chystám vydať.“
„Hm, je ťa na to škoda, ešte pár rokov si mohla počkať,“ zakončil tému Marcel a ja som si v duchu povedala, že ak sa Ďuro do ďalších dvoch dní neozve, možno bude mať aj pravdu.
Na druhý deň, v utorok ráno, som po prvej hodine našla v kabinete školníka. „Toto vám doniesli na vrátnicu,“ povedal, odstúpil a za ním sa zjavila krásna kytica v červenom tóne. Prekvapene som zodvihla obočie a poďakovala mu. Kytica nemala žiaden odkaz a práve keď som ju držala v rukách zazvonil telefón. Na displeji sa objavilo „Ďurko“ a ja som s úsmevom pozrela na krásne kvety.
„Ahoj,“ ozvala som sa hlasom sladším než som sama čakala.
„Ahoj Eli, ja…odpustíš mi to? Zachoval som sa ako idiot.“
Pokrútila som hlavou aj keď to nemohol vidieť: „Ty mne prepáč, nemala som ti dávať takú hlúpu voľbu.“
„To nič, neozval som sa tak dlho, lebo som nad tým premýšľal a rozprával som sa s mamou. Povedal som jej, že ty si pre mňa dôležitá, a že je to náš deň a ona ten svoj už mala.“
„Hnevá sa na mňa?“
„Prejde ju to,“ povedal Ďuro a pokračoval, „ chcel by som ťa dnes pozvať na večeru. Čo ty na to?“ Prirodzene som sa nedala dlho prosiť. V duchu som si vravel „vau, kto by to bol o mojom Ďurovi povedal“, najprv kvety, potom dobrá reštaurácia a ospravedlnenie. Zrazu vôbec nebolo ťažké zabudnúť na celú tú hádku.
Na miesto som prišla tri minúty neskôr, hovorí sa, že muž má na ženu čakať, nechcela som ho však nechať women_96 čakať pridlho. Musím priznať, že do reštaurácii sme nechodili často – iba v prípade narodenín a podobných sviatkov, oveľa častejšie sme boli v pizzerii. Ďuro si však tentokrát dal naozaj  záležať. Sedel pri stole v súkromí na okraji a pred ním boli zapálené sviečky. Len čo som vošla, vstal a pobozkal ma, v ruke bordová ruža. Aby som to zhrnula, bol to skvelý večer.
Ja viem, že si to s tým výberom povedala v hneve, no ja som nad tým aj tak premýšľal a došiel som k tomu, že by som si vybral teba. Mám rád svoju mamu, ale je najvyšší čas trochu sa od nej vzdialiť,“ povedal a s úsmevom na mňa žmurkol.
Musela som sa usmiať tiež: „Ako  si ju teda udobril?“
„No, sľúbil som jej, že bude môcť pomôcť s inými vecami, ako kvety, servítky a také tie malé hlúposti, pravdaže som to nepovedal takto.“
„Vau, ani neviem čím som si toto všetko zaslúžila,“ povedala som úprimne povznesená krásnym večerom. Ďuro ma chytil za ruku a jemne po nej prechádzal palcom: „Čakal som, že sa ozveš, no ty nič a veľmi si mi chýbala.“
„Aj ty mne,“ priznala som sa, „ale tie kvety ráno ma obmäkčili a potom toto pozvanie a večera a všetko.“
Ďuro sa zastavil, akoby nevnímal zvyšok mojej vety a prekvapene zažmurkal: „Aké kvety?“
„Tie červené čo mi došli dnes ráno do školy.“
couples_3  „Ja som ti žiadne kvety neposlal,“ toto sa už v tak romantickom duchu nenieslo. Chvíľu bolo ticho a potom ho prerušila jeho otázka: „Kto ti ich potom poslal?“ Veľmi dobrá otázka, samu by ma to zaujímalo, no keď som sa poriadne zamyslela prišla som na to, že odpoveď poznám. „Marcel,“ odpovedala som po chvíli bez zaváhania, no aj bez jediného dôkazu. „Prečo ti Marcel posielal kvety?“ V Ďurovom hlase bola zmes údivu, akéhosi pobúrenia a ešte niečoho iného. Sedela som tam a skutočne nevedela čo povedať na to prečo by mi Marcel posielal do práce kvety. A Ďuro sa tváril čoraz netrpezlivejšie.

Autor: emos / SvadbaOnline.sk

1 *Komentár k "Notes nešťastnej nevesty /9 časť/"

  1. Veronika11 hovorí:

    tak sa nam to zacina zamotavat :-)

Zanechajte komentár

Musíte byť prihlásený(á) aby ste mohli vkladať komentáre.