Notes nešťastnej nevesty / 6 časť/

Ľalia zvädla. Všetkým nikdy nevyhoviete – to sa človek najľahšie naučí ako učiteľ keď sa snaží dohodnúť s tridsiatimi žiakmi naraz. A tiež, že kompromisy sú síce fajn, no ani jedna strana pri nich nie je spokojná. Rišo sa mi od školského incidentu vyhýba. Obvykle je von s kamošmi a na prvej hodine, ktorú sme spolu úspešne prežili, sedí úplne vzadu. Neriešim to, časom ho to prejde a celá vec sa utrasie. Po škole sa občas ešte čosi šepne o mojom domnelom tehotenstve, no ani to neriešim, do pár mesiacov sa čosi také najlepšie ukáže tiež. Táto moja až neobvyklá apatia má, pravdaže, svoju príčinu, pred veľkým bojom je treba zachovať pokoj.

Sľúbila som, že sa pôjdem pozrieť na tú reštauráciu Ľalia. Ďuro nemohol, lebo mal byť o čosi dlhšie v práci a tak som zavolala Ivetu, aby mala pocit, že sa podieľa na prípravách. Nereagovala nijako, keď som jej povedala, že reštauráciu bez môjho súhlasu objednala svokra. Čakala som nejakú podporu, no na to som si asi mala zobrať Gabiku. Po práci bola Iveta unavená, no ešte stále sa tvárila vcelku zaujatá novým problémom. Ľalia bola na poschodí obchodného domu zo socialistických čias a zvonku tak aj vyzerala. Dolu zopár obchodov s veľkými výkladmi a hore veľa okien obklopených tmavým sklom neurčitej farby. „Vraj ju women_88 nedávno rekonštruovali, zvnútra by mala vyzerať lepšie,“ povedala Iveta, keď až prekvapivo empaticky pochopila môj pohľad. Vyšli sme po schodoch a ja som si celý čas predstavovala, že by som tadiaľ mala ísť v dlhých šatách. Potajme som dúfala, že tam majú aj výťah, lebo na tmavých schodoch dosť klzkého povrchu by som sa asi rozčapila ako žaba. Ak sa už veziete na svadbe výťahom, lezie tam s vami aj kameraman a fotograf? A čo ak sa zaseknete? Počkajú na vás s polievkou? Kým som v hlave takto rozvíjala apokalyptické predstavy, boli sme už aj hore. Ľalia bola o tomto čase takmer úplne prázdna. Miestnosť bola obrovská s mramorovou podlahou, na ktorej klopali opätky a zvláštnym dreveným stropom, teda asi taká ako by si ju človek aj predstavoval. Ktovie či sa rekonštrukciou mysleli stoličky s farebným poťahom, zopár lámp po stenách z mliečneho skla a drevená podlaha tanečného parketu…Mne to pripadalo asi ako pichať mŕtveho koňa špendlíkom. Lebo Ľalia prosto mŕtva bola. Nezvyknem byť obzvlášť vyberavá, no len čo som vstúpila povedala som si, že tu sa vydávať nechcem, ak to má byť jeden z najlepších dní v živote, tak nie tu. „Je to dobré na veľkú svadbu,“ povedala Iveta vedľa mňa.
„Ja nechcem veľkú svadbu.“
„To záleží na tom kde je pre teba hranica veľkej,“ podotkla a urobila pár krokov medzi stoly. „Podľa mňa to nie je zlé. Na tancovanie je dosť miesta, tam v rohu môže byť kapela,“ ukázala prstom, „hentam hlavný stôl, a do toho rohu by sa mohol dať stôl s ovocím. A stoly by si mohla urobiť do radov, alebo so účka.“
Kým Iveta nahlas rozvíjala svoje vlastné predstavy ja som to v hlave priam videla. Rad bielych stolov s gýčovitou dekoráciu srdca na stene za nimi, stoličky potiahnuté bielou plachtou, balóny v rohoch, pomedzi ne natiahnutý krepový papier a barová kapela spievajúca pesničky ako od Senzusu. Už som sa chystala niečo vykríknuť, utiecť, alebo aspoň vyjadriť svoj nesúhlas, keď v tom sa k nám priplichtil pravdepodobne majiteľ, alebo aspoň vedúci. Malý guľatý chlap s plešinou a košeľou, na ktorú mu čosi kvaclo. „Dobrý deň, vidím, že tu čakáte, pomôžem vám?“ Iveta prebrala úlohu staršej sestry a asi v štyroch vetách mu vysvetlila prečo sme tu. Vedúci len prikyvoval a prikyvoval. A potom sa začal pýtať. Niečo o tom koľko ľudí tu bude a či chceme niečo špeciálne, vraj majú aj dekoratérku a vlastné návleky na stoličky a zrazu som vybuchla. Teda, nie vybuchla ako vybuchla, ale z ničoho nič som povedala: „Nie.“
„Nechcete návleky na stoličky?“ pozrel na mňa prekvapene, Iveta tiež.
„Chcem zrušiť tú objednávku, nechcem, aby bola svadba tu.“
Chudáka som úplne zmiatla: „Povedal som niečo zlé, alebo nie ste spokojná?“
„Nie, nie,“ krútila som hlavou, „prosto len nemám ten pocit, že chcem, aby to bolo tu.“
Obaja na mňa pozreli ako teľce. „Viete, mali sme už aj náročné nevesty a vždy sme vedeli vyhovieť…“
„Prosím vás, nie.“
„Ela, čo robíš?“ nechápala ani Iveta.
„Prosto to zrušte.“
Posledný pokus malého plešatého vedúceho: „Ale vaša pani svokra volala…“ „Ja jej zavolám sama,“ povedala som a bol koniec. Naozaj sme to zrušili. „Nie si normálna,“ povedala mi Iveta skutočne odporným hlasom, keď sme vyšli z kancelárie kde som pozerala ako náš augustový dátum vyškrtáva z kalendára. „Som zvedavá kde chceš teraz zohnať miesto.“ Priznám sa, na to som pri svojom náhlom záchvate rebelantstva nemyslela.
women_89  „Niečo vymyslím, ale tu nie. Má to byť predsa romantické, nie?“
„No to neviem kde chceš zohnať peniaze na nejaký hrad, alebo čo ak chceš romantiku.“
„Ja netvrdím, že to musí byť hneď hrad.“ Ivete nemalo zmysel čokoľvek vysvetľovať. Z očí jej priam číhalo, že si o mne myslí svoje a ona by takúto osudovú chybu nikdy neurobila. Mala som vziať Gabiku, tá by na mňa aspoň nehľadela ako na idiota. „Zlatko, ja som to zrušila,“ volala som Ďurovi z auta, keď ma Iveta viezla domov.
„Čože si?“
„Zrušila som tú Ľaliu, ja viem, mala som sa s tebou poradiť, ale ja to tam skutočne nechcem mať. Prosím, prosím, prosím.“
Bolo počuť ako si Ďuro na druhej strane sťažka vzdychol: „Tušil som, že sa ti to nebude páčiť. Dokážeš to ale vysvetliť mame?“
„A čo by som jej na tom mala? Je to predsa naše rozhodnutie.“
Ďuro si znova vzdychol, tentoraz ešte ťažšie a ja som si snažila predstaviť ako zavolám jeho mame, že som zrušila jej plán. A zrazu mi bolo jasné, že aj keď túto bitku o miesto náhodou vyhrám, odštartujem tým vojnu.

Autor: emos / SvadbaOnline.sk

K tomuto článku zatiaľ nie sú nijaké komentáre.

Zanechajte komentár

Musíte byť prihlásený(á) aby ste mohli vkladať komentáre.