Notes nešťastnej nevesty / 5 časť/

Po zimných prázdninách som sa do školy vracala s ešte väčšou nechuťou ako väčšina žiakov, no dnes bola streda. A streda je fajn, lebo vtedy mám najmenej hodín. Čo fajn určite nie je, je keď učíte na škole, do ktorej chodí aj váš mladší brat. Až doteraz sa nám darilo úspešne navzájom vyhýbať a bolo by to asi fungovalo aj ďalej, keby Rišova angličtinárka nedostala počas sviatkov infarkt. Pravdaže ju nahradili mnou. A s tým vlastne súvisí všetko čo sa stalo.

 Sedela som v kabinete, pila čučoriedkový čaj a robila papierovačky.  Zodvihnúť hlavu ma prinútila až kolegyňa, ktorá vošla: „Stretla som riaditeľa na chodbe, máš za ním prísť hneď ako budeš voľná.“
 „Nepovedal čo chce?“ Odpoveďou mi bolo krátke „M-m.“
Riaditeľova kancelária bola sotva dosť veľká, aby sa do nej napchal sám objemný riaditeľ aj so svojim veľkým stolom a lacným žlto-modrým gaučom a len čo so do nej vošla vykúzlil šéf úsmev od ucha k uchu.
„Len si sadnite, Elenka,“ povedal od stola a ukázal na spomínaný gauč, „ja toto dokončím a hneď som pri vás.“
 O nejaké tri minúty sa ku mne na gauči pridal a bez toho, aby sa babral s dlhými úvodmi, prešiel rovno k veci.
 „Je mi veľmi  nepríjemné rozoberať s vami takéto súkromné veci, no musíte chápať, že to potrebujem vedieť kvôli organizácii vyučovania.“
  Ani v najmenšom som nechápala kam sa snaží dostať a tak som len prikývla, aby pokračoval. „Už som počul, že sa budete vydávať a gratulujem vám, no potrebujem vedieť – ste tehotná?“
Aj bez zrkadla som si dokázala zhruba predstaviť do akej grimasy sa mi zvraštila tvár, pekná určite nebola. „Nie,“ odpovedala som pomaly, „tehotná určite nie som. Nemám šestnásť, aby som sa musela vydávať kvôli tehotenstvu.“
„Ja som sa vás nechcel dotknúť ani nič také. Len to potrebujem vedieť, lebo dnes za mnou boli žiaci.“
 „Čo prosím?“ skočila som riaditeľovi dosť neslušne do reči, lebo som začínala tušiť kam toto smeruje.
„ Dnes za mnou prišli, povedali mi, že toto sa hovorí a požiadali ma či nemôžu dostať inú učiteľku, pretože takmer všetci chcú z angličtiny maturovať a ak im učiteľka odíde na materskú“
„Ktorá trieda za vami prišla?“ rozhodne ma už netrápilo byť slušná.
„Tretia bé,“ odpovedal mi riaditeľ, „rátal som s tým, že ak je tam váš brat, tak bude mať dôveryhodné informácie.“

 Nemám rada ten gauč  modro-žltý gauč, ale ak by som ho rada mala asi by som sa tam naň bola úplne hodila a dýchala zhlboka. Našťastie, dostať sa z riaditeľne nebol veľký problém, najmä ak ma ešte aj šéf sám očami prosil, aby som túto preňho veľmi trápnu konverzáciu ukončila. Človek nemusí byť práve Sherlock, aby mohol správne odhadnúť kam viedli moje nasledujúceho kroky. Na chodbe som stiahla drobnú prváčku a nakázala jej ísť do tretej bé a zavolať Riša. Sama som to urobiť nemohla, musela som byť nenápadná. Pekne som si počkala pri rohu pár metrov od triedy a keď Rišo vyliezol poslala som prváčku preč. Stiahla som ho za skrinky a vrhla naňho ten najškaredší pohľad akého som schopná. „Čo to malo znamenať?“
„Čo čo malo znamenať?“ zahral sa Rišo na nechápavého.
 „Ty dobre vieš čo myslím.“
 „Aj tak by ťa skôr či neskôr nabúchal.“ Neuvedomila som si kedy mi ruka vystrelila a vylepila som mu také zaucho až to pľaslo. Ostal prekvapený viac ako ja, rukou sa len chytil za líce, ktoré začínalo pomaly červenieť. Nikdy som ho neudrela, no ani on ešte nikdy nič takéto nepovedal ani neurobil. „Nechcem, aby si ma učila,“ povedal nakoniec a v hlas sa mu zachvel, len neviem či od hnevu, alebo od hanby.
„A to sa nedalo riešiť nejakým inteligentnejším spôsobom ako takto?“
Neodpovedal tak som to skúsila s iného konca: „Prečo vlastne nechceš, aby som ťa učila?“
„Vieš ako na mňa budú pozerať? Teraz bude, že známku mám cez sestru a podobné kraviny. Alebo, že mi vybavíš maturu.“
 „A vieš ako budú pozerať na mňa? Rišo, ty tomu nerozumieš? Zavolal si ma riaditeľ, aby sa ma opýtal či som tehotná!“
No Rišo sa správal ako partizán a nepovedal ani slova, tak som to vzdala a poslala ho naspäť do triedy. Ja som sa vrátila do kabinetu kde som zo šuplíka vytiahla čokoládu a na posedenie zjedla dobré tri rady. Deň som doučila, ale po škole sa asi šuškalo kadečo, súdiac podľa pohľadov niektorých žiakov. Práve keď som si už balila veci a chystala sa preč, zavolal mi Ďuro. „Počuj čo to Rišo vyviedol?“ bola jeho prvá otázka namiesto pozdravu.
„Odkiaľ to ty vieš?“
„Volal mi, zhruba mi opísal čo spravil a opýtal sa čo ma robiť.“
 „Vau,“ povedala som úprimne prekvapená tým, že mu Rišo volal. „A čo si mu poradil?“
„Poslal som ho ospravedlniť sa riaditeľovi a tebe kúpiť nejaký kvet z vreckového.“
 „Ďakujem,“ usmiala som sa na stenu oproti.
„No mám aj správu čo ťa nepoteší. Moja mama rezervovala tú Ľaliu.“
 „Čože?“
„Keď som jej povedal, že to budeme mať v lete povedala, že ona to vedela a tak rezervovala tú reštauráciu.“
Hodila som sa na stoličku a odpovedala len „To vyriešime potom.“

 Udalosti nasledujúcich dní ukázali, že Rišo sa bol riaditeľovi skutočne ospravedlniť a mne kúpil jednu nezdobenú ružu a k tomu horalku. Riaditeľ mu na oplátku sľúbil, že nebudem v maturitnej komisii. A Ďurova mama skutočne objednala tú reštauráciu, zaťala som zuby a povedala som, že sa na ňu pôjdem pozrieť. No na tento deň som mala akurát tak dosť.

Autor: emos / SvadbaOnline.sk

2010-03-03