Notes nešťastnej nevesty /3 časť/

Všetci, len ja nie… Poznáte to staré známe, že všetci sú blázni, len ja som lietadlo? No, tak presne takto si teraz pripadám. A verte mi, že náhodný pocit to nie je, za posledné dva dni som na to mala dôvodov akurát dosť.
Boli sme u Ďurových rodičov. Sú to milí ľudia a vychádzame spolu dobre, no včera akoby ma mali radi až priveľmi. Vystískali ma a gratulovali mi jeden cez druhého ešte som len stála vo dverách. To bola tá dobrá časť, je milé keď vidíte ako sa niekto veľmi teší, lebo sa začnete tešiť aj vy s ním. Tak sme sa chvíľu poradovali a tá skutočne desivá časť prišla až potom. Sadli sme si do obývačky, Ďurova mama doniesla malinovku a keksy, oprela sa do kresla a tie keksy boli asi jediný rozdiel oproti policajnému výsluchu.

„No a čo? Už ste plánovali kedy to bude? A koľko by ste tam chceli mať ľudí? A po šaty chceš ísť do Poľska, alebo si nejaké iba požičiaš? A tetu Maju budete pozývať, mali by sme, lebo aj ona nás pozvala na svadbu svojej Lucie. Koláče si dáte piecť, alebo my budeme robiť?“ Nestíhala som registrovať všetky otázky, nieto ešte odpovedať. Ďuro sedel vedľa mňa, ruku mal na mojom kolene a sem-tam ju stisol čím mi asi naznačoval, že mám vydržať. Po našej pravej strane sedela jeho mama s otcom prikyvujúcim na všetko čo povedala. Keď som iba zajachtala, že na všetky tie otázky odpovede nepoznám, lebo to  viem iba príliš krátko, aby som niečo také plánovala, dostalo sa mi odpovede: „Ale veď si predsa musela rátať s tým, že sa to stane, ste spolu už dosť dlho. Ty si si nič neplánovala?“ Tak, a bolo to. Akoby na mňa boli zliali vedro studenej vody. Pokrútila som iba hlavou, že nie a to pravdepodobne pochopili ako signál k začiatku. „No to nič,“ usmiala sa Ďurova mama, „možno je to ešte lepšie, môžeme sa o tom porozprávať.“ Spojením „porozprávať sa“ myslela asi toto: „Tak, ja navrhujem, aby to bolo v tom malom penzióne kde mal svadbu Herkeľov syn. Ten by bol dobrý však?“ namiesto toho, aby sa pozrela na nás, pozrela na svojho muža. Ten však nesúhlasil: „Tam je to moc malé, radšej v tej reštaurácii. Ako sa volá? Hej, Ľalia, tak sa volá.“ „Hm, ale tí budú obsadení na celé leto,“ zamyslela wonan_1 sa Ďurova mama. „Mami, a kto povedal, že to chceme mať v lete?“ ozval sa Ďuro a ja som mu v duchu ďakovala. „Ale Jurko, pravdaže v lete, no kedy inokedy? Predsa sa nebudeš ženiť na Veľkú noc.“ A pokračovala, akoby ju nikto nebol prerušil: „Maju musíme pozvať, hrozne by sa urazila keby, že nie.“ Jej muž zasa len prikývol. „Tetu Maju som nevidel rok a pol,“ urobil druhý pokus Ďuro. „Chceš, aby nás ohovárala, že sme nevďační?“ „Tortu by som mohla dať piecť Ivete Bobakovej, tá ich robí dobre a lacno.“ V takomto duchu to pokračovalo ďalšiu hodinu. Ďuro skúsil ešte asi tri pokusy, no nič z toho a ja som tam ako hus iba sedela a nevedela čo si mám myslieť. Z návštevy som odchádzala s tým, že svadbu budem mať v auguste v reštaurácii Ľalia, hrať mi bude kapela syna svokrovho kolegu z práce, tortu bude piecť Iveta Bobaková, pozvaná bola už polovica Ďurovej rodiny, čo bolo asi nejakých šesťdesiat ľudí a šaty pôjdeme vo februári vyberať do Poľska. Farbu servítok som si vraj mohla vybrať sama. „Zlatko, nič si z toho nerob, je to len ich prvotné nadšenie,“ hovoril mi Ďuro keď ma vyprevádzal. Ja som si pripadala asi ako slnko, od ktorého to síce všetko závisí, ale ono len stojí a prizerá sa na krúžiace planéty. „Dobre, že si ich nechala vyhovoriť sa, oni sa potom ukľudnia a my si spravíme svadbu podľa nás,“ povedal a pobozkal ma. „Zastav svoju mamu v plánovaní, prosím ťa.“ „Ale veď všetky jej nápady neboli až tak zlé,“ povedal nevinne, no hneď stíchol, lebo som naňho vrhla pohľad, po ktorom by aj mlieko skyslo. „Musíme si nájsť trochu súkromia, sami pre seba, lebo počas týchto sviatkov to veľmi nejde,“ rozlúčila som sa a šla domov. Vytiahnuť z nejakej tajnej zásoby čokoládu a zjesť ju celú.

Na druhý deň poobede, práve keď som si ľahla na posteľ a rozhodla sa konečne pustiť do čítania knihy , ktorú odkladám už pol roka, prišla mama. Poznáte ten pohľad všetkých mám na svete keď na vás pozrú a vy už viete, že budú chcieť niečo čo neradno odmietnuť? „Elenka, možno by si mohla ísť dnes za Ivetkou, je smutná posledné dni.“ „Mami, ona nie je smutná, je naštvaná.“ „Nie, nie,“ pokrútila mama hlavou, „je len smutná, ale keď sa s ňou porozprávaš hneď jej bude veselšie.“ A znova vrhla ten psí pohľad. No čo som mala povedať? Odmietnutie by mi vyčítala ešte najmenej týždeň, s týmto už mám svoje skúsenosti. Tak som sa obliekla a spravila si prechádzku k Ivetinmu bytu. Nevyzerala veľmi nadšená, že ma vidí, no aj tak ma pozvala ďalej.

„Čo potrebuješ?“ opýtala sa hneď ako som prekročila prah dverí. „Chcem sa porozprávať.“ „Prečo sa neporozprávaš so svojim Jurajom?“ povedala Iveta ostro až sa jej pekná tvár skrivila. Škoda hovoriť, Iveta bola vždy krajšia ako ja, mala veľké oči, krásne dlhé čierne vlasy a malú, no štíhlu postavu. Zbytočne by som sa jej pýtala čo ju štve, keď som to sama dobre vedela. Iva dostala vždy všetko čo chcela, chlapci sa okolo ne točili, v škole jej to išlo a zrazu ju hnevalo, že to čo chcela ona najviac dostal niekto iný. Nemusela som byť psychológ, aby som na to prišla. „Nebuď zlá, nepristane ti to.“ Prekrútila iba očami, no ja som si pokojne women_89 zložila kabát a vybrala sa ku kreslu. Na stolíku oproti televízoru stála otvorená fľaša červeného a kopa čipsov, Iveta zjavne prehodnocovala. „Nechcem, aby si sa na mňa hnevala len preto, že sa vydávam, veď to nie je koniec sveta. Aj na teba to príde.“ „V mojom veku už ťažko,“ precedila pomedzi zuby. „Veď nemáš päťdesiat.“ Odpovedala niečo v tom zmysle, že už aj cez tridsať jej akurát dosť. Asi nemalo zmysel začať rozoberať, že zarába o dosť viac ako ja a vždy to mala lepšie, tak nech mi niečo dopraje, to by sme sa ďaleko nedostali. „Bola by som rada keby si mi so svadbou pomohla,“ skúsila som inú cestu. Iveta sa zamyslela a bolo vidieť ako sa jej výraz postupne mení. Potom sa otočila a odišla do izby,  nevedela som či ide po nôž, aby ma definitívne podrezala, no vrátila sa s veľkou krabicou, najskôr od zimných čižiem.  Sadla si vedľa mňa a otvorila ju, bola plná obrázkov, papierikov a časopisov. „Rozhodla som sa, že ti teda pomôžem, zjavne to potrebuješ,“ prehlásila nakoniec a ja som bola rada, že sa už so mnou baví viac-menej normálne. Nasledovali ďalšie dve hodiny ukazovania obrázkov šiat, topánok, závojov a všetkého možného čo si len viete predstaviť. Na konci tejto návštevy som uvažovala či má doma každá baba takúto krabicu a či Ivetu nechytila tá pomoc až príliš (zrazu som mala vybraté slonovinové šaty s čipkou navrchu, kyticu z bielych ruží a ďalších sto vecí).

A odvtedy si pripadám, že všetci sú blázni, len ja som lietadlo. Alebo, že všetci prežívajú nejaký zvláštny druh nadšenia, ktorý v priamej úmere uberá z toho môjho. Najviac zo všetkého sa mi po tých dňoch chce aj tak len spať.

Autor: Emos/ SvadbaOnline.sk

Komentáre k "Notes nešťastnej nevesty /3 časť/"

  1. kitusss hovorí:

    no my s mojim drahym to mame uz poriesene. vsetkym sme povedali, ze mozu predniest svoje navrhy a ak chcu mozu nam aj pomahat, ale nie skor ako im to neodobrime. vsetci sme spokojni a viem, ze svadbu budeme mat presne taku aku chceme my :)

  2. hamptonka hovorí:

    tak moja nastavajuca svokra sa nepita vobec na nic.vobec nespomenie nespita sa co ako bude……..tak neviem co je epsie

  3. Moderator hovorí:

    no veru, pripravy na svadbu nie su lahke…a hlavne ked vam do toho niekto nahovara svoje myslienky a napady, ktore sa vam velmi nepacia…poznam to :-) drzim elene palce aby to vsetko zvladla no uz teraz sa tesim na dalsie pokracovanie :-)

  4. bella hovorí:

    nuz, to poznam.. nastastie(?) nie z vlastnej skusenosti..
    my sme vsetko vybavovali, vyberali, organizovali sami, tak ako sme si to predstavovali, ved to bol nas den. svokrovci so svadbou nesuhlasili a moji rodicia nam povedali, ze pomozu ked to my budeme chciet..
    jooj, a ku tej sestre – veru, velakrat sa stava, ze niektory zo surodencov ma ovela viac penazi, dokonca aj vlastne byvanie a podobne, ale predsa si nemoze najst tu svoju polovicku..
    som vdacna za kazdu minutu , ktoru som prezila po boku svojho manzela, aj ked nas zivot nebol vzdy prechadzka ruzovou zahradou..

    tesim sa na pokracovanie serialu.. :-)

Zanechajte komentár

Musíte byť prihlásený(á) aby ste mohli vkladať komentáre.