Notes nešťastnej nevesty / 22 časť/

Elena sa venuje novému bytu a starostlivosť o svadbu prenechala Ivete, ktorá si tak lieči nešťastnú lásku k Cyrilovi. Zároveň Elene zavolá Ďurova mama a chce sa stretnúť. Gabika odprevádza Cyrila, keď odíde napadne ju žiarlivý Marcel a brutálne zbije.

Elena:
Pár minút pred prvým zazvonením mi zavolala Gabikina mama. Bol to krátky telefonát, no hrdlo mi pri ňom stiahlo viac ako pri hodinovom horore. Pomedzi vzlyky mi povedala, že Gabiku napadli, hrozne zbili a leží v nemocnici. Nebolo veľmi nad čím premýšľať, utekala som za zástupcom a povedala mu, že na pár hodín musím skutočne súrne odísť. Ešte som sa stihla na vrátnici opýtať či bol Cyril dnes v práci. Od rána sa nekázal, teda o tom musel vedieť skôr ako ja.
Keby mi neboli ukázali izbu a vedľa postele by nesedela jej mama, Gabiku by som asi nespoznala. Tvár mala opuchnutú, miestami s ranami a miestami s fialovo-žltými fľakmi.
Jemine, čo sa stalo?“ dostala som zo seba a utekala k nej.
Urobila pokus o úsmev a natiahla sa za mojou rukou: „Zmlátil ma.“ Neviem či zmlátil bolo to správne slovo, vyzerala skôr akoby ju zrazil vlak.
Kto?“
„Marcel
.“
Neviem či som sa zo šoku vôbec nadýchla, nebola som si istá. „Ale ako a prečo?“
Veď som ti hovorila o tých esemeskách a ty si mi neverila.“ Nehovorila to vyčítavo, no i tak ma to zabolelo. „Počkal si ma, keď som odprevádzala Cyrila,“ pokračovala Gabika.
A kde je on?“
Išiel kúpiť vodu,“ odpovedala jej mama.
wonan_1Vyzerá ako keby zbili jeho,“ doplnila ju Gabika a pokračovala aj keď sa jej hovorilo ťažko, „dáva si to celé za vinu. Vraj keby ma bol nechal pri dverách a nenechal ma ísť až von, nestalo by sa to.“
Sadla som si na kraj postele, no bála som sa ju pohladiť po tvári, aby som jej nespôsobila ešte viac bolesti. „A ty si mu volala hneď ráno?“
„Bol tu celú noc s nami, doviezol mamu. Večer keď odišiel mi ešte chcel zavolať, ale to mu už zodvihol doktor.“

Ostala som pri Gabike dokedy sa dalo a aspoň trikrát som sa jej ospravedlnila za to, že som tým esemeskám neverila. Marcela hľadala polícia, no podľa toho čo som sa dovtedy dozvedela ho nevedeli nájsť. Nič o ňom vedela ani polícia a ani Ďuro keď mi volal.
Niekam sa vyparil, v byte ani v práci nebol, kamoši o ňom tiež nič nevedia,“ vysvetľoval mi do telefónu.
„A čo jeho mobil?“
„Má ho vypnutý, vôbec sa mu nedovoláš. Myslím, že sa snaží schovať. Asi sa zľakol
.“ Ďuro možno o Marcelovi najvyššiu mienku nemal, no keď som mu o Gabike povedala, stále opakoval, že mu mohli len prasknúť nervy, alebo to bolo z nešťastnej lásky. Myslím, že by ho tak nebránil keby Gabiku videl. Tá, chúďa, zaspala ešte predtým, než som odišla. Doktor povedal, že toho na ňu bolo veľa a musí oddychovať. Jej  mama sa od nej nehla a chudák Cyril, ktorý to skutočne bral ako svoje zlyhanie, bol ledva ochotný aspoň sa ukázať v škole. Najhoršie bolo, že ničomu nerozumel, o žiadnych esemeskách ani Marcelovi nevedel a tak mal z toho všetkého v hlave obrovský zmätok a ja som sa len ponáhľala učiť, aby som sa vyhla jeho otázkam.

Ešte šťastie, že je už takmer koniec školského roka, lebo ani na tých pár hodín, čo som sa vrátila do školy odučiť, som sa vôbec nesústredila. Z hlavy som nevedela dostať obraz dobitej Gabiky a vôbec som si to nevedela spojiť dokopy s Marcelom, ktorého som poznala. A zároveň ma desila predstava poobedňajšieho rande so svokrou. Dohodla sa na kaviarni v meste, takže som tipovala, že Ďuro o ničom nevedel a na stretnutie som išla s malou dušičkou a stiahnutým žalúdkom. Chvíľami som si vravela, že jej to nedarujem a poviem si svoje a chvíľami, že predsa len je to Ďurova mama a budem s ňou musieť prežiť ešte pekných pár rokov.
Vitaj Elenke, som rada, že ťa vidím,“ začala milo a ja som bola presvedčená, že to myslí úplne falošne. Vymenili sme si zopár spoločenských fráz a až potom sme sa dostali k jadru veci.
Vieš, ja to nemyslím zle. A vždy sa snažím robiť to, o čom si myslím, že je najlepšie,“ hovorila a mne to znelo ako úvod k tomu, že mám opustiť jej syna.  „Ale chcela by som sa ospravedlniť, tie pozvánky navyše neboli správne.“ Až so mnou trhlo. Dobre som počula? Ona sa vážne ospravedlnila.
Tiež si myslím, že nebolo správne tých ľudí nepozvať, veď sú predsa rodina,“ vrátila sa vzápätí moja svokra k svojmu tradičnému správaniu, „ale mala som to riešiť inak.“
„Dobre,
“ prikývla som, lebo ma nič iné nenapadlo. „Prijímam ospravedlnenie.“ A nabrala som všetku odvahu a dodala som: „Ale Ďuro vám asi spomínal, že to bude treba zaplatiť.“

wonan_10 Moja svokra (budúca, dúfajme) prikývla: „Mali sme veľmi škaredý rozhovor a nehovorím, že kúpenie toho bytu schvaľujem, ale snažím sa to chápať. Tých hostí navyše zaplatíme my a ak si chceš pár hostí navyše dodať aj ty a vezme to reštaurácia, zaplatíme ich tiež.“ Vyvalila to všetko zo seba hrozne rýchlo, ledva som vnímala, že sa mi práve ospravedlnila a kompenzuje to tým, že aj mne zaplatí ľud navyše. Nevedela som či jej mám poďakovať, alebo ju objať a nakoniec som sa uspokojila s „ďakujem“ a úsmevom. Stále som netušila čo jej predtým Ďuro povedal, ale asi to muselo byť fakt zlé.

Autor: emos / SvadbaOnline.sk

K tomuto článku zatiaľ nie sú nijaké komentáre.

Zanechajte komentár

Musíte byť prihlásený(á) aby ste mohli vkladať komentáre.