Notes nešťastnej nevesty - /4 časť/

Teda kedysi som zvykla, ale skončilo to pri každoročnom sľubovaní, že sa naučím francúzsky a nikdy z toho nič nebolo. Zato taká Gabika si predsavzatie dala, pre istotu hneď niekoľko a na prstoch mi ich vyratúvala 1. januára u mňa doma. Nie, Gabika nerešpektuje žiadne sviatky ani časy návštev, nevhodné situácie jej tiež veľa nehovoria, ale o tom inokedy. „Prestanem fajčiť,“ zodvihla jeden prst, „schudnem,“ zodvihla ďalší prst, „aj ty by si mohla. A nájdem si poriadneho frajera.“ Bola by asi pokračovala, keby som do toho neskočila: „Počkaj, počkaj, to čo malo byť?“ „No nájdem si frajera, Ľubo mi už týždeň nezdvíha telefón, veď som ti to vravela. Si sklerotik.“ „Nie o ňom, ale to, že mám schudnúť.“ „No áno, každá nevesta pred svadbou chudne,“ prehlásila Gabika absolútne vážne. „Každá?“ „Úplne každá, aby vyzerala v šatách dobre.“ „Ale veď ja vyzerám dobre i tak,“ škoda, že to nevyznelo tak sebavedomo ako som chcela. Gaba si ma obzrela okom módnych návrhárov podporujúcich anorexiu mladistvých a zhodnotila: „Mohlo by to byť aj lepšie.“ Až do tejto chvíle som bola so svojou normálnou postavou absolútne spokojná. Automaticky som si rukou prešla po bokoch. „Určite sa nesmieš napchávať tak ako včera, a červené víno ma tiež veľa kalórií.“

Aby som sa dostala k tomu čo bolo včera – bola párty. Pôvodne sme plánovali iba ísť sa s Ďurom pozrieť na ohňostroj do mesta, no niekto z bývalých spolužiakov mal voľný byt a nedalo sa tomu vyhnúť. Najmä keď nám obom všetci hovorili ako veľmi nás chcú vidieť. Ja osobne som nemala pocit, že by sme sa nejako zmenili, ale zjavne sme boli horúcou novinkou posledných dní.  A tak sme s  Ďurom zastali pred dverami bytu, chytili sa za ruky a ako pred potopením sa zhlboka nadýchli a zaklopali. To bolo zrazu gratulácií a rozruchu. Celú pubertu túžite byť stredobodom pozornosti na nejakej takejto oslave, no keď k tomu skutočne dôjde máte veľmi zmiešané pocity. Nedá sa povedať, že by sa mi to úplne nepáčilo, je milé keď sa všetci tešia s vami, ale po chvíli vás objímajú aj ľudia, ktorých ste v živote nevideli. Hlavne nadšenie do nejakej hodiny pominulo, moja nervozita však zostala. A tak som sedela na kraji kresla a chrúmala raz nejaké keksy, potom chlebíček, občas sa pritrafila nejaká tyčinka a zapíjala to kolou a červeným, čo pravdaže videla Gabika (spolužiačka a okrem toho je asi všade). Ďuro sa niekde vyparil  a tak som náhodným zvedavým otázkam zostala čeliť sama. V skutočnosti nebolo veľmi na čo odpovedať, veď v podstate ešte nič naplánované nemám, no to sa niektorým vysvetľovalo o to ťažšie. A práve keď som znova objasňovala, že ešte skutočne neviem kto mi to bude fotiť, ale kamaráta, o ktorom hovoria si určite zapamätám, sa mi pleca dotkol Ďuro. Zodvihla som hlavu, no nepovedal ani slovo len ma chytil za ruku a ťahal preč. „Hneď sme späť,“ ospravedlnil sa všetkým, ktorých sme stretli cestou. „Bol najvyšší čas ísť odtiaľ preč,“ povedal mi až keď sme stáli pred bytovkou. „Ale čo chceš robiť?“ Ďuro frajersky žmurkol a otvoril mi dvere od auta: „Nechaj sa prekvapiť.“ Chcela som povedať, že nemám rada prekvapenia, ale rozmyslela som si to a nechcela som mu kaziť plán. Viezli sme sa asi desať minút za mesto na miernu vyvýšeninu kam sa ľudia chodili prechádzať, alebo bicyklovať. „Počuj, nič som sa nepýtala celú cestu, ale už musím. Chceš ma tu znásilniť a zakopať?“ „Prečo by som to robil?“ „No lebo si si na to vybral skvelé miesto.“ Skutočne, neboli tu žiadne svetlá, stromy a totálna tma. „Eli, maj trochu dôvery.“ Ďuro vystúpil z auta a z kufra vybral ruksak a dve hrubé deky, tiež som vystúpila a sledovala čo robí. Vybral sa k lavičke vzdialenej pár metrov, ktorú som si predtým v tme nevšimla a prestrel na ňu jednu deku. „Tak kráska, poď,“ zavolal ma. Sadli sme si na lavičku, Ďuro nás prikryl ďalšou dekou a hľadeli sme na vysvietené mesto pred nami. Hlavu som si mu oprela o rameno a ticho povedala: „Vybral si veľmi pekné miesto. Na nezakopanie ma“ Sklonil sa a pobozkal ma na čelo: „Povedal som si, že na začiatku ďalšieho roku chcem byť s tebou. Bez všetkých opitých známych.“ Nemohla som iné len sa usmiať a hľadieť na mesto, kde sa mal o nejakú polhodinu začať ohňostroj. Nenahovorili sme veľa, bolo príliš chladno a príliš pekne na nejaké hlbšie rozhovory a tak sme sa len jeden k druhému chúlili pod dekou. Oči sa mi slastne zatvárali od únavy a myslím, že som na krátku chvíľu aj zaspala. Prebral ma až rachot ohňostroja, ktorý krásne svietil do noci. Ďuro si ma pritlačil bližšie k sebe a povedal: „Eli, premýšľal som teraz a chcel by som mať tú svadbu na konci leta. Predposledný augustový týždeň, aby sme potom mohli ísť ešte na dovolenku kým ti začne škola.“ „To znie skvelo,“ povedala som a nad mestom zažiarila obrovská zelená guľa.

Prvého poobede som už u seba doma mala Gabiku, ktorej som to povedala. A potom si vypočula jej predsavzatia, zamietla  myšlienku na schudnite a povedala jej nech nechá toho Ľuba. Lebo si zaslúži niekoho kto jej zavolá častejšie ako raz týždeň. Myslela som pri tom na Ďura a na to, že by som mu mala ešte raz poďakovať za tú včerajšiu noc a tiež na to, že každá žena by mala zažiť večer, za ktorý by ďakovala ešte na druhý deň.

Autor: emos / SvadbaOnline.sk

2010-02-24